Šéfredaktor jedného slovenského týždenníka mi pred niekoľkými rokmi odmietol môj materiál o vtedajších nových skutočnostiach v známej kauze vraždy Ľudmily Cervanovej. Podľa neho totiž, ako mi vtedy zanietene povedal, ani nové dôkazy nezmenia jeho názor na to, kto zavraždil Ľudmilu Cervanovú. On, ako mi rovnako zanietene tvrdil, vie veľmi dobre, kto ju znásilňoval a zabíjal, pretože mu o prípade veľa rozprával Viliam Plevza, niekdajší riaditeľ Ústavu dejín KSS a člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.
Riaditeľ ústavu na skresľovanie dejín teda šéfredaktorovi vysvetlil, čo si má o vražde Cervanovej myslieť, a šéfredaktor ho poslúchol a poslúcha aj po páde komunistickej strany.
Nebudem šéfredaktora menovať, išlo o osobný rozhovor medzi ním a mnou. Len mi celá záležitosť okolo presvedčeného šéfredaktora v súčasnosti komerčne úspešného týždenníka prišla na um, keď som si prečítala článok o kauze v časopise Plus 7 dní. Podobný článok by celkom určite pochválil aj taký falšovateľ historických faktov a dôkazov, ako bol riaditeľ Ústavu dejín KSS. Ide o článok „Cervanová inak: Vyšetrovateľ, prokurátor a sudca predložili dôkazy o vine odsúdených“.
Autorka článku sa ani nenamáhala osloviť a vypočuť si aj druhú stranu, respektíve si všimnúť aj iné existujúce fakty a udalosti, nielen tie, o ktoré sa opiera trojčlenný zbor vyšetrovateľa Vladimíra Lamačku, prokurátora Milana Valašíka a sudcu Juraja Klimenta.
To, že od samotného začiatku publikovaného materiálu je autorka presvedčená o tom, že pravda je na strane troch mužov, s ktorými sa zhovára, dáva najavo s toľkým zanietením, až konkuruje jednostrannej, manipulatívnej žurnalistike z čias bývalého režimu. Napríklad týmito slovami charakterizuje jedného z protagonistov svojho príbehu: „O prípade má podrobné poznámky, rozpráva veľmi zanietene a každé tvrdenie, ktoré chceme spochybniť, okamžite podkladá konkrétnym dôkazom zo spisu.”
A v zmysle vyberania faktov v časoch totality, jej neprekáža, že v tom istom spise, na ktorý sa odvoláva, je dostatok dôkazov, ktoré naopak, vinu siedmich Nitranov vážne spochybňujú. Tie neberie ani náhodou do úvahy. Jednoducho si ich nevšíma, akoby neexistovali. Nehovoriac o policajných listinných dôkazoch, ktoré boli odtajnené z levočského policajného archívu oveľa neskôr, až v rokoch 2004-2005. Ide o vyše 8 000 strán výpovedí a listinných dôkazoch z konca sedemdesiatych rokov, ktoré svedčia minimálne o tom, že ktosi vyšetrovanie vraždy manipuloval.
Respondentom uvedeného článku sa nečudujem. Pochopili, že ak vystúpia v trojhlasnej zborovej recitácii, možno sa im podarí obhájiť ich prácu na prípade, vážne spochybnenú publikovanými materiálmi z policajného archívu v Levoči, publikovanou výpoveďou manželov B. (ktorí tvrdia, že na vlastné oči videli Ľudmilu Cervanovú onoho 9. júla 1976 dobrovoľne nastúpiť do auta s viedenskou ešpézetkou), výsledkami z detektora lži a ďalšími a ďalšími zverejnenými dôkazmi, faktami a informáciami a v neposlednom rade aj v týchto dňoch prezentovaným dokumentárnym filmom o prípade medičky Cervanovej.
Azda by bolo účinnejšie, keby sa do súdneho spisu pozrela aj samotná autorka článku. A nepotrebovala by na to ani zanietenosť, stačil by zmysel a chuť pre pravdu a objektívnosť. Keď už nič iné, aspoň by nenapísala takýto jednostranný paškvil, ktorý svojím charakterom patrí do čias plevzovskej totality a nie do súčasných dní.
-
Ľuba Lesná
