Európska identita sa vnútorne utvárala predovšetkým okolo problému intelektu a problému slobody. Hodnoty, na ktorých sme začali budovať otvorenú, mierovú a jednotnú Európu, sa akosi vyprázdnili. To nás však stavia pred nové výzvy, tvrdí maďarský teológ Csaba Török. Skrátený text.
Začnem niečím provokatívnym: na rozdiel od všetkých ostatných svetadielov Európa nemá apriórne danú vlastnú identitu. Jej územie netvorí geografickú jednotu, mnohé jazyky a národy, ktoré vytvárajú jej pestrý svet, nikdy netvorili lingvisticky a etnograficky homogénny celok. Európa je otvorený kontinent. Geograficky a aj vzhľadom na jej korene. Európu môžeme definovať podľa základných kultúrnych prvkov, myšlienok a ideí nachádzajúcich sa v európskej rozmanitosti. Táto rozmanitosť vyplýva práve z uvedenej otvorenosti Európy.
Základné prvky európskej identity
Takzvaný Starý svet je v istom zmysle najmladším svetadielom. Národy a kultúry Afriky, Austrálie i Nového sveta, teda Ameriky, až do kolonizácie žili svoje vlastné nepretržité dejiny a časovo predstihli naše európanstvo. Kedy, prečo a akým spôsobom vznikla Európa? Ako sa „Ďaleký Západ“ oddelil od svojej materskej Ázie, ktorá mnohých Európanov podnes mysticky priťahuje?
Point of no return, bodom, z ktorého sa Európa už nemohla vrátiť späť do Ázie, bol grécko-perzský konflikt. Tento boj, ktorý trval niekoľko generácií, preťal puto, ktorým bol náš kontinent ako pupočnou šnúrou pripútaný k veľkej matke a ktoré sa odzrkadľuje aj v našom sebapomenovaní. Slovo Európa totiž pochádza z fenického jazyka a znamená miesto, kde zapadá slnko, západná zem, zem tieňov, zem temnoty. Toto sa odráža aj v báji, podľa ktorej najvyšší boh Zeus v podobe bieleho býka uniesol fenickú princeznú Europé na ostrov Krétu, aby potom ríša tieňov niesla jej meno.
V krvavom procese oddelenia sa od Ázie sa vynárajú dve ústredné idey: problém intelektu a problém slobody.
Z jedinečnej cesty myslenia a zápasu o slobodu sa zrodilo európanstvo, ktoré z rozličných foriem mestsko-štátneho usporiadania i kultúr gréckych kmeňov bolo schopné vytvoriť spoločnú identitu, protikladnú k Východu.
Lenže podvedomá príťažlivosť prvého domova opakovane obracala mladú Európu smerom k pradávnej Ázii. Alexander Veľký sa vrátil späť do Perzie, z ktorej sa helénsky svet chcel vytrhnúť. Vládcovia gréckych mestských štátov sa znova stali božskými panovníkmi. Vyčleňujúcu sa filozofiu opantávala hmla mýtov. Intelektom čoraz lepšie spoznávaný svet sa stával malým ostrovom v mori neuchopiteľných, temných a hrozných mýtických bytostí.
Keď na scénu vstúpilo kresťanstvo, Európa bola svetom paradoxov. Jej grécka a rímska kultúra, právo, výdobytky vedy a techniky i jej filozofia svedčia o víťazstve intelektu a slobody. Zároveň však rôzne mystériá, magické myslenie a pohľad upretý na Áziu ukazujú zraniteľnosť tejto identity.
Európa a kresťanstvo
Veľké prvky európskej identity kresťanstvo umiestnilo do novej textúry a novým spôsobom odkrylo ich platnosť, i keď tým, prirodzene, poskytlo pôdu pre nové diskusie.
Pozdvihnutie kresťanstva na štátne náboženstvo bolo posledným svetodejinným počinom klasického Ríma. Rozdelenie ríše na dve časti a neskôr zánik západnej časti ríše dal nášmu kontinentu nový rámec. Je pomerne málo skúmanou problematikou, ako sa v tomto prechodnom období z protirímskeho boja barbarov stal kultúrny a myšlienkový zápas za Rím. Toto je neoddeliteľné od otázky, akým spôsobom sa celkom odlišní barbari (ktorí sa na Rimanmi civilizovanú časť nášho kontinentu dostali v niekoľkých vlnách) stali jednotnými stredovekými Európanmi.
Michel Baniard toto obdobie skúma zo špecifického hľadiska jazyka a kultúry. Poukazuje na to, že kresťanstvo znamenalo v rovine jazyka (latinizácia), poriadku (podržanie starovekej štátnej formy, idei Ríma) most medzi antickou Európou a stredovekom. To je však všeobecne známy fakt. Lenže poukazuje aj na to, že cirkev urobila omnoho viac: niesla túto jednotnú „vysokú kultúru“ (jazyk, písmo, literatúra, veda, technika atď.), ktorá sa napokon ukázala ako schopná zjednotiť odlišné etniká. Za to, že Kelti, Germáni, ale aj Slovania sa stali súčasťou jedinej Európy, vďačíme európskemu kresťanstvu, ktoré bolo v tom období jediným nositeľom európskeho dedičstva.
Táto prechodná etapa ukazuje, že existovalo jedno historické obdobie, keď byť Európanom a byť kresťanom znamenalo jedno a to isté. I keď barbari svojimi špecifickými kultúrnymi prvkami pozmenili klasický vzorec európanstva, celkovo sa predsa stali súčasťou onoho pomyselného Ríma, „stelesneného európanstva“. Všetko, čo nasleduje potom – kresťanský stredovek i sekularizujúci sa novovek – sa odvíja z tejto pestrej barbarskej, v kresťanstve europeizovanej spleti.
Otvorená identita – otvorený kontinent
Dnešná situácia je z viacerých hľadísk analogická so situáciou, keď do starovekého sveta vstúpilo kresťanstvo. Aj naše dnešné európanstvo je plné paradoxov: priznávame sa k hodnotám, ale odvraciame sa od jedného z ich koreňov; chceme realizovať idey, ale nevieme ich naplniť nosnými obsahmi; z idei slobody a rozumu sme urobili ideológiu, ktorú donekonečna naháňame, pričom čoraz viac ľudí sa obracia k okultizmu a ezoterike. Tento kontinent nebol nikdy taký útočný proti inštitucionálnemu náboženstvu ako dnes – a nikdy tu nebolo toľko pseudonáboženských praktík ako dnes. Ideologické vyplnenie hodnotového vákua je riešením len pre úzku vrstvu ľudí; veľká časť spoločnosti v tomto hodnotovom vákuu stráca orientáciu. Preto Ján Pavol II. po Európskej synode napísal: „Dnešná Európa, ako sa zdá, sa práve v čase, keď sa upevňuje a rozširuje jej hospodárske a politické zjednocovanie, zmieta v hlbokej kríze hodnôt. Hoci má k dispozícii množstvo prostriedkov, pôsobí dojmom, akoby jej chýbal rozmach, ktorý by živil jej spoločné projekty a dával jej obyvateľom nové dôvody nádeje.“
Thomas Mann napísal: „Spoznali sme zlo v jeho plnej úbohosti … a hanbíme sa za také triviálne pojmy a idey, ako sú pravda, sloboda, spravodlivosť… Estetický svetonázor jednoducho nie je schopný sa konfrontovať s problémami, ktorých riešenie je našou úlohou.“
Konfrontovali sme sa s našou minulosťou, ničivými vojnami, genocídami, so šoa a rozhodli sme sa vybudovať kontinent mieru a jednoty na hodnotách, ktoré znamenajú našu identitu. Lenže medzitým sa tieto hodnoty vyprázdnili a vykorenili. Máme v paragrafoch obsiahnutú ľudskú dôstojnosť? Je účinná zákonom regulovaná solidarita? Kodifikovali sme Európu, no pritom sme ju obrali o živosť. Na túto situáciu reagujeme novými a novými zákonmi, regulujeme i nadmerne regulujeme, morálku formulujeme spôsobom štátneho, zákonného príkazu, no nie sme schopní uznať pravdu Thomasa Manna.
Otvorená európska identita je príťažlivou, no zároveň krehkou možnosťou. Ak v nej prevládne dogma sekularizmu, alebo ak sa posilnia antikultúrne formy fundamentalistickej nábožnosti, v oboch prípadoch Európa stratí: stane sa uzavretou. Upadne späť do svojho materinského lona, do Ázie, kde nad životom jednotlivca vládne nespochybniteľnosť spoločenského zriadenia a tisícročná nehybná výlučnosť ideí. Je jedno, o aký fundamentalizmus ide, o ateistický, nacionalistický, rasistický, islamský alebo kresťanský, Európa už nebude ďalej Európou, ak prestane veriť vo svoju vlastnú otvorenosť.
V tejto situácii kresťanstvo musí znovu pochopiť a vášnivo si zamilovať svoju vlastnú univerzálnu otvorenosť, svoj vlastný potenciál so špecifickým posolstvom pre Európu, aby mohlo byť dušou otvoreného kontinentu.
___________
Prečítajte si:
