Môžeme pochybovať o tom, či sa Európa zaobíde bez takých politikov, ako je Jean-Claude Juncker. Odstupujúci Luxemburský premiér stelesňuje základné stavebné kamene európskeho zjednotenia, pripomínajú noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung. Skrátený text.

Odstúpenie luxemburského premiéra Jean-Clauda Junckera je predovšetkým vnútornou záležitosťou luxemburského veľkovojvodstva. Luxemburská tajná služba, ktorá má podľa oficiálnych údajov asi päť desiatok zamestnancov, si zrejme žila „vlastným životom“, prinajmenšom premiér ju nemal dostatočne pod kontrolou.

V tomto prípade ide o aféru, ktorej korene siahajú až 80. rokov minulého storočia. Nie je však isté, či rezignácia bola posledným Junckerovým vystúpením v luxemburskej politike.

Hoci Juncker v posledných desaťročiach hral v európskej politike významnú úlohu, zemetrasenie v Luxembursku Európou nezatrasie.

Juncker je živým dôkazom novej úlohy, ktorú malé štáty dokázali zohrať v európskej povojnovej politike na ceste od Európskeho hospodárskeho spoločenstva cez Európske spoločenstvo k dnešnej Európskej únii. Už nie sú hračkou európskej veľmocenskej politiky, ale sedia za jedným rokovacím stolom s francúzskym prezidentom, nemeckým kancelárom či britským premiérom a ako zástupcovia Európy rokujú s Putinom alebo Obamom ako rovnocenní partneri.

Menšie členské štáty nikdy nespochybňovali úlohu veľkých štátov vyplývajúcu z ich ekonomickej prevahy a politickej moci. Chcú však a mali by mať možnosť spolurozhodovať. Juncker dokázal, že malé štáty, ak sú inteligentné a šikovné, môžu tiež spoluutvárať.

Luxemburský predseda vlády stelesňuje aj ďalší kľúčový prvok európskeho zjednotenia: kresťansko-demokratický konsenzus, ktorý vďaka otcom zakladateľom Schumanovi, de Gasperimu a Adenauerovi utváral európsku jednotu. Tento konsenzus sa zakladá na rovnováhe kapitálu a práce, na sociálnom (a sociálnopolitickom) konsenze.

Juncker si uvedomuje, že Európska únia s 28 členskými štátmi nemôže mať rovnakú podobu, aká bola vytvorená pre šesť európskych štátov tesne po skončení vojny. Federalizmus je však pre neho určitou regulatívnou myšlienkou v kantonskom zmysle: každé rozhodnutie na európskej úrovni treba posudzovať podľa toho, či je v súlade s dlhodobým cieľom supranacionalizmu, alebo je preň prekážkou.

Juncker skepticky a s nedôverou sledoval, ako v súvislosti s krízou eura posilnili národné záujmy a egoizmus, ako šéfovia vlád veľkých štátov uzatvárali výhodné dohody na úkor európskych inštitúcií. Dostával sa preto aj do sporov Angelou Merkelovou či Nikolaso Sarkozym. Tieto „obchody“ Juncker považoval za neoprávnené a politicky nesprávne.

Donald Rumsfeld, bývalý americký minister obrany, by Junckera pravdepodobne považoval za prototyp „staroeurópana“. A on ním asi naozaj je. Môžeme však pochybovať o tom, či sa obnovujúca EÚ dokáže zaobísť bez zapálených politikov tohto typu.