Z hľadiska otvorenej spoločnosti i ekonomického rozvoja Spojených štátov najväčším problémom dnes nie je prehlbujúca sa priepasť medzi bohatými a chudobnými, ale stagnácia vertikálnej sociálnej mobility. Tvrdí to na stránkach The New York Times Richard V. Reeves, vedec a pedagóg Centra pre deti a rodinu na Brookings Institution vo Washingtone, DC. Reeves pred odchodom v lete 2012 z Londýna do Washington pôsobil ako riaditeľ londýnskeho Demos Institute a ako poradca premiéra Tonyho Blaira.
Reeves upozorňuje na to, že v súčasnosti sa hrozivo prehlbujú rozdiely v príjmoch a ak to takto pôjde ďalej, stredná vrstva úplne vymizne. Napriek tomu však ako hrozivejší a naliehavejší problém vidí v znižovaní vertikálnej mobility. O to viac, že naštartovať ju nie je jednoduché.
Reeves rozlišuje medzi absolútnou a relatívnou sociálnou mobilitou. „Meradlom absolútnej mobility je to, či je daná osoba na tom finančne lepšie, než boli jej rodičia v rovnakom veku. V prípade relatívnej mobility podstatné nie je to, či sa niekomu žije lepšie, než sa žilo jeho rodičom, ale to, či sa dostal v spoločenskom rebríčku vyššie než oni.“ Zvýšenie absolútnej mobility ešte neznamená automaticky aj zvýšenie relatívnej.
Vyššiu vrstvu tvorí asi pätina Američanov, ktorí tvoria akýsi uzavretý systém tak z hľadiska absolútnej mobility, ako aj relatívnej. „Bohatí rodičia investujú značné množstvo ekonomického, sociálneho a kultúrneho kapitálu, aby ich deti zostali vysoko na spoločenskom rebríčku.“ Majú dostatok prostriedkov, aby aj menej nadané deti udržali v tejto vrstve. Na tom nie je nič zlé, naopak, je len samozrejmé, že rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Reeves by považoval za užitočné, keby viacerí z tejto vrstvy padli v spoločenskom rebríčku nižšie než sú jeho rodičia. Podľa Reevesa problém nastáva vtedy, ak niektoré inštitucionálne rámce, napríklad vysokoškolský vzdelávací systém a na to nadväzujúci trh práce, uprednostňujú bohatých a mocných na úkor tých ostatných. V Spojených štátoch sa dnes mladí ľudia z nižších stupňov dostávajú hore omnoho ťažšie než to bolo v minulosti a aj inštitúcie pomaly začínajú vytvárať prekážky pre postup týchto mladých ľudí smerom nahor. Oproti tomu menej nadané deti z majetnejších rodín nemajú problém udržať sa aj z hľadiska postavenia vo vyšších kruhoch.
Elitné školy fungujú ako brána pre vstup na najlepšie profesijné dráhy. Čo však v prípade talentovaných mladých ľudí z menej majetných rodín? Vláda Baracka Oaamu prisľúbila finančný bonus pre tie univerzity a vysoké školy, ktoré pomocou sociálnych štipendií umožnia vyštudovať viacerým študentom z rodín s menšími finančnými možnosťami. Ako prvý krok to nie je zlé, myslí si Reeves, no hneď dodáva, že aj samotné vysoké školy musia byť iniciatívnejšie. V Amerike sú desaťtisíce mladých ľudí, ktoí majú na to, aby šľtudovali na elitných školách, ale nemajú na to financie. Práve týmto mladým ľuďom treba pomôcť. Okrem toho treba podľa neho skoncovať s neprimeraným uprednostňovaním detí bývalých absolventov danej školy na úkor ostatných. Napríklad taký Harvard prijme v priemere šesť percent uchádzačov, no spomedzi nich až tridsať percent tvoria deti bývalých harvardských absolventov. Reeves považuje za choré, ak viaceré deti bývalých absolventov sú prijímané na úkor ostatných.
Ak niekto z nižších vrstiev predsa len získa univerzitný diplom, potom sa dostáva pred ďalší problém: polovica pracovných miest, kde je potrebný diplom, je obsadzovaná na základe priateľských odporúčaní, či známostí. Toto sa samozrejme nedá zmeniť žiadnym opatrením, ale dalo by sa niečo zmeniť na tom, aby sa aspoň na prax či stáže mohli ľahšie dostať aj chudobnejší študenti či absolventi. Mnohé takéto miesta síce nie sú platené, ale mladí ľudia získavajú nové skúsenosti, kontakty, budujú si svoje meno a pre mnohých je to dobrá štartovacia pozícia.
Politici diskutujú o sociálnej mobilite spôsobom, ako by to bol bezbolestný proces a ako by stačilo len chcieť. Toto je však veľký sebaklam, upozorňuje Reeves..
Otvorenie možností pre deti z nízkopríjmových rodín v mnohých prípadoch znamená zatvorenie dvier pred deťmi z rodín s vyššími príjmami či vyšším postavením. Nikto nechce, aby sa rodičia vzdali starosti o blaho svojich detí. Ale nemôžeme chcieť spoločnosť, v ktorej je „sociálny trh“ manipulovaný v prospech tých, čo sa narodili do blahobytu. „Ak chceme konkurencieschopnú ekonomiku a otvorenú spoločnosť, potrebujeme, aby uspeli naozaj najlepší a najtalentovanejší,“ myslí si Reeves.
- (red; foto: Flickr)
