V pondelok 20. januára vo veku 80 rokov zomrel jeden z najväčších dirigentov Claudio Abbado. Nemecký denník Der Tagesspiegel si pamiatku niekdajšieho umeleckého riaditeľa milánskej Scaly uctil jeho vlastným textom. Skrátený text.
Mal som veľké šťastie, že som vyrastal uprostred hudby. Náš dom bol plný nástrojov (mali sme dva klavíry!), maminých žiakov, ktorí k nej chodili na hodiny klavíru, a otcových priateľov, ktorí hrávali spolu s ním. Môj otec mal nádherné povolanie: bol huslista.
Izba, v ktorej cvičil, bola trochu ďalej od mojej detskej izby. Dodnes si presne pamätám, ako ma raz, keď som bol ešte veľmi malý, to čaro, čo obklopovalo túto izbu, tak priťahovalo, že som sa tam prikradol po špičkách. Cez otvorené dvere som videl, ako môj otec necháva svoje husle rozprávať jazykom, ktorému som nerozumel.
Ten jazyk mi znel veľmi komplikovane, ale zároveň neskutočne krásne. Stál som tam dlho, celkom potichu, lebo som sa bál, aby som čaro toho jedinečného okamihu nepokazil.
Neskôr som sa dozvedel, že otec vtedy hral skladbu Johanna Sebastiana Bacha. Tou skladbou bola takzvaná Chaconne. Ten názov mi bol smiešny, no mama mi neskôr vysvetlila, že označuje jeden starý španielsky tanec. Mama mi zas počarovala príbehmi zo Sicílie, odkiaľ pochádzala, a z ďalekej Perzie.
Aj jej fascinujúce rozprávanie bolo pre mňa hudbou. Prosil som ju, aby mi vyrozprávala všetko o tých tajomných zvukoch, ktoré napĺňali otcov život, a ona mi ten svet dokázala urobiť omnoho vzrušujúcejším než všetky rozprávky a príbehy.
Keď som si na našom starom gramofóne púšťal platne – boli to niekdajšie šelakové platne, ktoré sa len ťažko krútili pod kovovou ihlou –, vždy som si kládol otázku, ako sa môže v tej čudnej skrinke niekto skrývať a vydávať všetky tie tóny.
Mal som sedem rokov, keď som bol prvýkrát vo svetoznámej milánskej Scale. Keď som sa z najvyššieho radu, teda z radu, ktorý bol najbližšie k streche, vyklonil cez zábradlie, v diaľke pod sebou som uvidel drobných muzikantov… Jeden z nich mával rukami okolo seba. Vydávalo to nádherné zvuky. Hrali Nokturná od Debussyho, ktorý svojou hudbou akoby maľoval svetlo a farby. Najviac na mňa zapôsobila druhá časť s názvom Slávnosti: zaznieva v nej tón trúbky, ktorý prichádza akoby z veľkej diaľky a je čarovne čoraz hlasnejší.
Doma som sa potom pýtal, kto bol ten malý mužíček na červenom podstavci, ktorý mi pripadal všemocný. Bol to veľký dirigent Antonio Guarnieri. Hneď som si vzal denník a zapísal som si, že aj ja chcem raz dirigovať túto hudbu.
Ten prvý večer v Scale bol pre mňa nesmierne dôležitý: bol som očarený možnosťou hrať spoločne s druhými, ale aj významom toho malého muža, ktorý ich viedol ako bábky.
Nasledujúci deň som sa začal učiť hrať na klavíri, aby som raz aj ja mohol hrať spolu s inými ľuďmi. Najprv som však začal celkom novým spôsobom počúvať, keď otec skúšal a mama ho sprevádzala na klavíri. Dúfal som, že raz budem taký dobrý, že budem môcť mamu nahradiť a sprevádzať otca.
Jedného dňa mama ochorela a otec si myslel, že by som si mal sadnúť ku klavíru a skúsiť hrať. Bol som veľmi rozrušený a vonkoncom som nemal pocit, že to už viem. Začal som hrať a bol som hrdý na túto moju novú rolu. Dopadlo to však celkom inak než som dúfal: bola to totálna katastrofa, pretože bolo veľmi ťažké sledovať otcovu hru na husliach. A on bol potom veľmi prísny a nemilosrdný. Vynadal mi, chcel, aby som hral rýchlejšie, a nedožičil mi ani prestávku.
Tak to bolo aj neskôr zakaždým, keď som hrával s mojim otcom, aj keď som už hral oveľa lepšie. Keď šlo o hudbu, kládol – bezpochyby oprávnene – mimoriadne veľké požiadavky a jeho príslovečnú trpezlivosť vystriedala nemilosrdná kritika. Najväčšie prekvapenie – a aj najväčšie tajomstvo –, ktoré mi zanechal, je toto: hrať spolu s niekým, neznamená v prvom rade tak dobre hrať, ako skôr, a oveľa viac, vedieť skutočne počúvať.
Od neho som sa naučil, že hru môžete sprevádzať iba vtedy, keď dokážete pozorne počúvať, úplne vnímať a pochopiť až do najskrytejších zákutí. Aj v živote, podobne ako v hudbe, musíme vedieť druhých počúvať, ak im chceme naozaj porozumieť.
