Dňa 9. novemra 1989 padol Berlínsky múr a východným Nemcom sa otvorila cesta na Západ. Za necelých tridsať rokov sa cez tento múr pokúsilo o útek za slobodou asi päťtisíc ľudí. Nie všetkým sa útek podaril.
Po skončení vojny bol Berlín rozdelený na štyri okupačné zóny. Z troch zón, americkej, britskej a francúzskej, vznikol Západný Berlín ako súčasť NSR. Zo sovietskej zóny vznikol Východný Berlín ako hlavné mesto komunistickej NDR.
Od roku 1949 do roku 1952 bol umožnený voľný pohyb občanov medzi týmito dvomi časťami Berlína. Od roku 1952 obyvateľom Západného Berlína nemecký komunistický režim už neumožnil vstup na územie Východného Nemecka. Celkovo však hranice ešte neboli úplne uzavreté a tak potom z celého Východného Nemecka každý mesiac odišlo na Západ niekoľko desiatok tisíc obyvateľov. Medzi rokmi 1949 a 1960 ušlo z východného Nemecka do Západného 2, 6 milióna ľudí. Pred úplným uzavretím hraníc denne emigrovalo 1500–1900 Východných Nemcov.
Rozdelenie Berlína
Po takomto masovom odchode východných Nemcov na Západ sa východonemecký komunistický režim rozhodol s tým skoncovať. V noci z 12. na 13 augusta 1961 predseda nemeckých komunistov so súhlasom Chruščova hermeticky uzavrel východoberlínsku hranicu a vydal príkaz na osadenie dva metre vysokého ostnatého drôtu po celej dĺžke medzi dvomi časťami mesta. Keď obyvatelia oboch častí Nemecka ráno vyšli do ulíc, čakal ich šok.
Túto nočnú prácu robilo pätnásťtisíc východonemeckých vojakov. Pred ostnatý drôt vykopali jeden až dvojmetrovú priekopu, aby sťažili prípadné pokusy o útek. Plot potom pravidelne kontrolovali príslušníci ľudových milícií. Medzi dvomi časťami Berlína zostal jediný hraničný priechod, a to stanica na Friedrichstrasse.
Zakrátko však pred ostnatým drôtom vyrástla ešte väčšia prekážka: tri až štyri metre vysoký železobetónový múr, ktorý stál na východoberlínskom území. Počas stavby tohto múru emigrovalo takmer 900 východonemeckých občanov, medzi nimi 85 vojakov.
Na niektorých miestach ponechali aj pôvodný ostnatý drôt, na iných postavili ďalšiu stenu, čím sa medzi dvomi múrmi vytvorilo prázdne pásmo, tzv. pásmo smrti. Pri múre boli vojenské strážne veže, v prázdnom pásme rôzne signálne zariadenia, prekážky a všade psy. Kým na západnej strane múra sa voľne prechádzali slobodní občania, na východnej strane stáli vojaci s nabitými zbraňami. Múr pretínal aj niekoľko ulíc. Takmer dvesto kilometrov dlhý múr sa stal obľúbeným miestom západoberlínskych sprejerov.
Prvá obeť: osemnásťročný Peter Fechter
O útek cez Berlínsky múr sa pokúsilo asi päťtisíc ľudí. Hoci údaje o počte obetí sa rozchádzajú, s najväčšou pravdepodobnosťou ide zhruba o stovku obetí. Prvou obeťou bol iba osemnásťročný murár Peter Fechter. Bolo to 17. augusta 1962.
Prvá obeť Berlínskeho múru
Peter Fechter (1944-1962).
Fechter a Kulbeik mali jednoduchý plán: vyskočiť z jedného okna pri múre na Zimmerstrasse rovno do pásma smrti a potom dúfať, že sa podarí preliezť ostnatý drôt (t. j. skutočnú hranicu) ešte skôr než po nich začnú strieľať. No práve v tom sa mýlili. Kulbeikovi sa podarilo dostať na druhú stranu, no Fechtera zasiahla streľba východonemeckých pohraničníkov a zostal bezvládne ležať v pásme smrti.
Smrteľne ranený Fechter kričal o pomoc, no ľudia zo Západného Berlína nemali možnosť dostať sa k nemu a len zdesene sledovali jeho beznádejnú situáciu. Východonemeckí pohraničníci ho nechali ležať v kaluži krvi a dívali sa, ako postupne zomiera. Asi po hodinovom umieraní vykrvácal. Pre obyvateľov Západného Berlína bol tento pohľad šokujúci. Fechtera potom pred zrakmi západných novinárov vojaci odniesli preč. Zo západnej strany ľudia kričali: „Vrahovia, vrahovia!“ Ešte v ten istý rok sa podarilo na Západ prepašovať fotografiu mŕtveho Fechtera. Dnes sa na mieste, kde bol Fechter smrteľne postrelený, nachádza pamätník a tiež vydláždená biela čiara, pripomínajúca, že tadiaľ viedol berlínsky múr.
Medzi obeťami aj deti
Zavraždenie mladého muža priamo pred očami slobodného sveta bolo pre komunistický režim v skutočnosti prehrou a tvrdou ranou. Celý demokratický svet bol pobúrený a komunistický režim túto tragédiu nemohol nijak zakamuflovať ani zatajiť.
Napriek tejto tragédii pokusy o útek pokračovali a pohraničníci neváhali zakaždým strieľať. Najbrutálnejší prípad sa odohral v roku 1966, keď pohraničníci strieľali aj na dve deti vo veku 10 a 13 rokov a zasiahli ich štyridsiatimi nábojmi. Vojenský veliteľ strieľajúcich pohraničníkov ešte aj vyznamenal. Za celý čas existencie múru najmladšími obeťami boli dve päťročné deti.
Najznámejšie úteky
Pohraničník Conrad Schumann pri úteku.
Najznámejším utečencom sa stal devätnásťročný pohraničník Conrad Schumann, ktorý ušiel 15. augusta 1961. Jeho útek zachytil na fotografii Peter Leibing a táto fotografia sa stala jedným zo symbolov studenej vojny. Po páde berlínskeho múru sa Schumann vyjadril: „Až po 9. novembri 1989 sa cítim skutočne slobodný.“
K najznámejším útekom patrí aj útek skupiny ľudí, ktorí vykopali tunel do Západného Berlína. Na vyvážanie zeminy mali k dispozícii iba malý drevený vozík. Museli pracovať tak, aby si v okolí záhrady, z ktorej začali kopať, nikto nič nevšimol. Po namáhavej práci sa im útek podaril, hoci v poslednej chvíli pohraničníci tunel objavili.
Na pamiatku obetí bolo v rokoch 2004 až 2005 vybudované súkromné múzeum, ktoré pozostáva z tisícky krížov pripomínajúcich tragédie dvoch stoviek ľudí, ktorí túžili žiť v slobode, no pokus o útek sa im stal osudným.
V januári 1989 Erich Honecker vyhlásil, že múr bude stáť ešte niekoľko sto rokov. Onedlho už Honecker musel odstúpiť.
Niektorí obyvatelia Východného Berlína začali čakanmi búrať múr už začiatkom leta 1989. Dňa 9. novembra 1989 predstavitelia NDR oznámili očakávané zmeny v spôsobe cestovania na Západ. Následne hranice s NSR a tiež priechod z Východného Berlína do Západného zaplavili tisícky východných Nemcov, takže pohraničníci museli upustiť od kontroly cestovných dokladov. Práve 9. november je dňom oficiálneho (politického) pádu Berlínskeho múr. V novembri 1989 bol múr zbúraný. Na viacerých miestach zostali kusy múru zachované ako memento a ako pripomienka niekdajších neslobodných čias. ■
Video k článku:
