Úryvky z článku, ktorý Karel Čapek publikoval v roku 1924 v časopise Přítomnost.

Nebyť komunistom nie je iba čisto zápor, ale určité krédo.

Bolo by mi ľahšie, keby som ním bol. Žil by som v domnienke, že prispievam k náprave sveta; myslel by som si, že stojím na strane chudobných proti bohatým, na strane hladných proti mechom peňazí; vedel by som, ako o čom zmýšľať, čo nenávidieť, na čo nedbať. Miesto toho som ako nahý v tŕní: s holými rukami, nekrytý žiadnou doktrínou, cítim svoju bezmocnosť v pomoci svetu a často neviem ako chrániť svoje svedomie.

Videl som biedu takú pálčivú a nevýslovnú, že všetko, čím som, sa mi stalo trpkým. Kdekoľvek som bol, bežal som od palácov a múzeí pozrieť sa na život chudobných v ponižujúcej úlohe bezradného diváka. Nestačí dívať sa a nestačí súcitiť.

Buržoázia, ktorá tu nedokáže alebo nechce pomôcť, je mi cudzia; ale rovnako cudzí mi je komunizmus, ktorý miesto pomoci prináša vlajku revolúcie. Posledné slovo komunizmu je vládnuť a nie zachraňovať; jeho veľkým heslom je moc a nie pomoc.

Vzhľadom k biede je jedno, kto vládne; záleží na tom, ako my ľudia cítime.

Nemôžem byť komunistom, pretože jeho morálka nie je morálka pomoci. Pretože káže o odstránení spoločenského poriadku a nie o odstránení spoločenského zla, ktorým je bieda. Pretože ak chce vôbec pomôcť chudobným, robí to podmienečne: najprv musíme vládnuť, a potom (snáď) príde rad aj na vás.

Nie som ani trochu aristokrat, ale neverím v hodnotu más. Napokon nikto asi vážne netvrdí, že masy budú vládnuť; sú len hmotným nástrojom k dosiahnutiu istých cieľov; sú prosto politickým materiálom…

Živiť chudobného človeka sľubmi je jeho okrádaním. Azda sa mu žije ľahšie, keď sa mu ťahajú medové motúzy popod nos; ale prakticky je aj dnes tak ako pred sto rokmi lepší vrabec v hrsti než holub na streche vládnej budovy.

Či je vojna alebo dlhová kríza, alebo čokoľvek, je to chudobný človek, ktorý si to odnesie najskôr a najťažšie. .. Zatraste svetom a potom sa choďte pozrieť, koho to zasypalo.

Nechcem síce tvrdiť, že je dosť dokonalo spravodlivých v tejto sociálnej sodome; ale … verím, že by sme sa mohli po dlhšej námahe a mnohom mávaní rukami dohodnúť na celkom slušnej spravodlivosti.

Veriť, že problém chudobných je úlohou dnešného a nie až budúceho poriadku, to znamená nebyť komunistom.

Najdivnejšia a najneľudskejšia na komunizme je jeho zvláštna pochmúrnosť: čím horšie, tým lepšie.

Neviem, či si novinári a spisovatelia osvojili tento nezmyselný obraz sveta alebo či vedome klamú; viem len, že naivný a neskúsený človek … žije v hrozivo skreslenom svete…

Neverím v dokonalosť dnešného ani budúceho človeka; svet sa nestane rajom po dobrom ani revolúciou, ba ani vyhubením ľudského plemena. Ale keby sme mohli nejakým spôsobom zobrať všetko to dobré, čo väzí koniec koncov v každom z nás hriešnych ľudí, verím, že by sa dal na tom konštituovať svet predsa len ďaleko vľúdnejší, než je ten súčasný. Azda poviete, že je to slaboduchá filantropia; áno, patrím k idiotom, ktorí majú človeka radi, pretože je to človek.

Ak niekto hovorí, že nenávidí Nemcov, rád by som mu povedal, aby šiel medzi nich žiť; o mesiac by som sa ho spýtal, či nenávidí svoju nemeckú domácu, či má chuť podrezať germánskeho predavača reďkoviek alebo zaškrtiť teutonskú babičku, ktorá mu predáva zápaly. Jeden z najnemorálnejších darov ľudského ducha je zovšeobecňovanie.

Nenávisť, neznalosť, zásadná nedôvera, to je psychický svet komunizmu; lekárska diagnóza by povedala, že je to patologický negativizmus.

Dnešný svet nepotrebuje nenávisť, ale dobrú vôľu a ochotu, zhodu a spoluprácu; potrebuje vľúdnejšiu morálnu atmosféru; myslím, že by sa s trochou obyčajnej lásky a srdečnosti ešte dali robiť zázraky.

Komunistická reč je tvrdá; nehovorí o hodnotách súcitu, ochoty, pomoci a ľudskej solidarity; sebavedome hovorí, že nie je sentimentálny. Ale práve to je podľa mňa to najhoršie, že nie je sentimentálny. Ja som sentimentálny ako ktorákoľvek slúžka, ako každý hlupák, ako každý slušný človek; len darebák a demagóg nie je sentimentálny. Bez sentimentálnych dôvodov nepodáš blížnemu pohár vody; racionálne dôvody ťa neprivedú ani k tomu, aby si pomohol na nohy človeku, ktorý sa pošmykol.

Je tu zrejme akási spoločná ľudská logika a zásoba spoločných ľudských hodnôt, ako je láska, humor, chuť k jedlu, optimizmus a mnohé iné veci, bez ktorých sa nedá žiť.

Ak komunizmus verí, že zastreliť človeka odzadu nie je zločin, potom je tu niečo, čomu nemôžem rozumieť.

Metóda komunizmu je široko založený pokus o medzinárodné nedorozumenie; je to pokus roztrieštiť ľudský svet na kusy, ktoré k sebe nepatria a nemajú si čo povedať.

Sila presvedčenia, akú nájdete u komunistov v každej maličkosti, je takmer nadľudská… Alebo to azda nie je sila presvedčenia, ale rituálny predpis alebo koniec koncov remeslo.

Nestojím v žiadnom dave a môj spor s komunizmom nie je spor zásad, ale spor osobného svedomia.