Sme veľmi nespokojní s politikou politikov; reptáme plní trpkosti, ale takto máme na politiku asi taký vplyv, aký by sme mali na smer vetra. To všetko môže byť v poriadku, ale to je trochu málo. Osobne vôbec netúžim robiť politiku, ale veľmi by som si želal politicky žiť.
Hovorí sa, že u nás je verejný život prepolitizovaný. Zrejme áno, ale náš osobný život nie je vôbec spolitizovaný. Ešte sme neobjavili, že naša vlastná neplatená životná prax je alebo môže byť uskutočňovaním určitých politických úloh. Byť občanom, už to je alebo môže byť akási politická aktivita; záleží len na tom, akými sme občanmi.
Povedal by som, že ideál demokracie je súčinnosť odborníkov. Dnes síce ešte platí múdre slovo, že demokracia je diskusia; ale diskusiu vedieme zvyčajne iba vtedy, keď nevieme celkom presne, čo máme robiť. Ak diskutujú lekári, či sa v konkrétnom prípade má alebo nemá rezať, svedčí to o tom, že ich lekárska istota nie je úplná. Ale neželali by sme si, aby robotníci diskutovali, ak spadne náš dom; vo veciach života je nám milšia nesporná istota. Zatiaľ však demokracii rozumieme tak, ak to mám takto povedať, že murári diskutujú, či sa má rezať slepé črevo.
Je akýmsi zvykom odkazovať každú žiaducu zmenu mravov budúcim generáciám. Samozrejme, nik z nás nemôže zmeniť svet, ale môžeme aspoň trochu zmeniť seba. Všetky veľké politické ideály … nie sú len vecou presvedčenia, ale tiež (a predovšetkým) vecou mravov.
Väčšina politických ideálov vyjadruje naše očakávanie toho, čo má kdesi hore urobiť vláda alebo parlament, ale veľmi slabú predstavu o tom, čo máme tu dole robiť my. Hovoríme o záujmoch spoločnosti, o spoločenskom poriadku, o verejnosti a podobne. Avšak spoločnosť nie je niečo mimo nás. Spoločnosť, to sú predovšetkým vzťahy medzi ľuďmi; spoločnosť je meno pre všetky hodnoty, ktoré máme spoločné s ostatnými ľuďmi. Každá politika sa overuje predovšetkým podľa toho, či zvyšuje a rozširuje spoločenské hodnoty.
(Úryvky z textu „O politike“, 1925.)
V politike sú dva jasne odlišné typy ľudí: jedni, ktorí pri každej príležitosti hovoria „naša strana“, a druhí, ktorým toto slovo akosi viazne v krku. Tí prív napríklad hovoria, že „naša strana je za ozdravenie financií“; keby ste ich aj rozkrájali, nepovedia, že „prostý a zdravý rozum“ alebo „každý slušný človek“ je za ozdravenie financií. … Tvrdia, že „naša strana urobí všetko proti nezamestnanosti“; ale nie sú ochotní dodať, že proti nezamestnanosti má urobiť všetko obyčajný ľudský rozum a cit.
Hovorí sa „naša strana“, namiesto toho, aby sa hovorilo skúsenosť, rozum, slušnosť, povinnosť alebo svedomie. … Ak je niekto pre užitočné a dobré veci preto, že „naša strana“, je azda dobrým straníkom, ale trochu zlým občanom. Pokým budú mať politici plné huby „našich strán“, dovtedy nebude v politike miesta pre niektoré prirodzené dôvody, ako sú rozum a svedomie; ak sa má naša politika zmeniť, viac potrebujeme skutočných občanov než skutočných straníkov.
(Úryvky z textu „O našej strane“, 1926.)
