Väčšina Európanov sa chce cítiť doma tak v „mieste“ svojej krajiny, respektíve národného spoločenstva, ako aj vo veľkom európskom „priestore“.

„Miesto a priestor“ boli kedysi hlavnou témou francúzskeho filozofa Michela de Certeau. Túto tému neskôr rozvinul ďalší európsky mysliteľ Herman van Rompuy, pripomína holandský spisovateľ Geert Mak v článku pre denník Trouw a dodáva, že medzi „miestom“ a „priestorom“ je už dlhý čas v Európe určité napätie.

Európa bola a je výnimočným priestorom, ktorý dnes umožňuje voľný pohyb tovaru, kapitálu, osôb a služieb, ruší hranice a vytvára nové príležitosti. Zároveň sa však v tej istej Európe vytvárajú riziká a napätia. Tak je dnes napätie medzi „priestorom“ a „miestom“ silnejšie než kedykoľvek predtým. V Európe dnes môžeme „za jediný deň prekročiť hranice aspoň štyroch jazykových a kultúrnych oblastí“. Lenže to, čo je silnou stránkou Európy (rozmanitosť), je na druhej strane zároveň aj jej slabosťou a ohrozením (rivalita).

Aby sa rivalita nestala osudnou a aby sme zabezpečili pokojný, mierový európsky priestor, vytvorili sme Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Následne sa rozvíjajúci európsky projekt bol pol storočia veľmi úspešný a z viacerých pohľadov je úspešný aj naďalej.

Avšak je možné nejakým zázračným spôsobom skoncovať s problémom „hlboko narušených vzťahov medzi štátnou a súkromnou sférou v bývalých krajinách východnej Európy?“ pýta sa holandský spisovateľ. „A neplatí to ešte oveľa viac o tradíciách klientelizmu a kmotrovstva, hlboko zakorenených vo väčšine juhoeurópskych štátov?“

Ako môžeme z „priestoru“ ovplyvniť „miesto“? Ako napríklad modernizovať grécku ekonomiku? A čo s morálnym postojom k otázke šíriaceho sa zadlžovania? Aký to má všetko dosah na európsky priestor a na vzťah medzi „priestorom“ a „miestom“?

Podľa Geerta Maka sme v posledných piatich rokoch zažili dve hlavné krízy dôvery: v rokoch 2008-2009 bankovú krízu a potom od roku 2010 menovú krízu.

Obom krízam dokázali inštitúcie únie prostredníctvom nových opatrení a štruktúr čeliť až „prekvapivo dobre“. Inštitúcie únie sa ukázali oveľa odolnejšími a pružnejšími, než mnohí očakávali. Brusel dokázal kríze čeliť úspešne a paradoxne aj väčšou integráciou.

Avšak mimo Bruselu je to inak. Tam je opačný proces. „Priamo pred našimi očami vzniká dvoj, troj či dokonca viacrýchlostná Európa.“ Okrem toho „názorové rozdiely na riešenie krízy zasahujú samotné základy jednotlivých politických a ekonomických kultúr“, zdôrazňuje Mak. Táto situácia „narúša rovnováhu európskych mocenských vzťahov“. Doposiaľ bola motorom európskej integrácie os Paríž-Berlín, tá sa však stále častejšie zadrháva.

Výsledkom je, že „dôvera občanov v európsky experiment rýchlo klesá“. Kríza ďaleko presahuje finančný sektor. Rovnováha medzi „priestorom“ a „miestom“ je dnes v Európe nebývalým spôsobom narušená. Holandský spisovateľ však upozorňuje, že práve táto situácia vytvára priestor pre radikálov, a varuje pred niektorými radikálnymi myšlienkami vzdať sa európskeho projektu a vrátiť sa späť k systému národných štátov 19. storočia.

Geert Mak považuje za dôležité, aby sme pri riešení krízy i pri ďalšom vývoji európskeho projektu viac smerovali k Európe občanov než len k Európe štátov. V tomto procese musíme znovu nájsť rovnováhu medzi „miestom“ (národnou úrovňou) a „priestorom“ (európskou úrovňou).

• (red; foto: Flickr)