Mocichtivý a zhýralý Miloš Zeman prekonal aj tie najhoršie očakávania svojich odporcov. Cesta z českej politickej krízy vedie cez väčšiu aktivitu občianskej spoločnosti, tvrdí šéfredaktor českého štvrťročníka Demokratický střed Tomáš Fošum. Skrátený text.
Česká politická scéna sa spamätáva z júnového výbuchu. Nečakaný pád Nečasovej vlády umožnil vstúpiť do hry mocichtivému prezidentovi Zemanovi. Ten prekonal aj tie najhoršie očakávania svojich odporcov a v rozpore s ústavnou tradíciou vymenoval proti vôli parlamentu svoju vládu. Tá síce nedostala dôveru, ale medzitým sa v snemovni rozpadla krehká väčšina bývalých koaličných strán, ktoré sa uchádzali o poverenie zostaviť novú vládu, ktoré im prezident odopieral. Milošovi Zemanovi sa navyše podarilo do značnej miery ovládnuť sociálnu demokraciu, ktorá si dlhé roky svojho bývalého predsedu držala od tela. Toľko stručný prehľad známych udalostí, ktoré priviedli Česko k predčasným voľbám. Tie môžu potvrdiť oslabenie parlamentnej demokracie na jednej strane a posilnenie postavenia prezidenta na druhej strane. Pokiaľ človek pri pomyslení na tieto možné zmeny neskáče od radosti tri metre do výšky, neubráni sa otázke: Ako sa to mohlo stať?
Šlo to, žiaľ, aj bez sprisahania
Ak si premietneme v hlave posledné tri mesiace, ľahko nadobudneme dojem, že česká spoločnosť je zrelá na poriadny budíček. Veď všetky jej dôležité zložky v priebehu posledných týždňov svojím spôsobom zlyhali. Štátni zástupcovia vyzbrojení políciou a novo získanou odvahou prehnali svoju snahu dať zdanlivo všemocným politikom príučku. S každým ďalším týždňom sa okázalé zatýkanie na úrade vlády a odvádzanie exposlancov a vysokých štátnych úradníkov v putách javia ako prehnané. Z celého zamotaného korupčného príbehu zostala v podstate len milenka pána premiéra úkolujúca vojenskú rozviedku, aby sledovala jej sokyňu v láske.
Nevytiahol sa ani Najvyšší súd, ktorý v snahe umierniť štátnych zástupcov nezmyselne široko vymedzil poslaneckú imunitu. Poslancom tak v očiach verejnosti jednoznačne uškodil. Potom tu máme hriechy samotných politikov. Prezident nezvládol svoje autoritárske chúťky a zohavil našu 23 ročnú parlamentnú demokraciu. Politické strany miesto toho, aby svorne povstali na jej obranu a dali zhýralcovi lekciu, stále viedli v tej chvíli nedôležitú vojnu medzi tábormi ľavice a pravice. Navyše sa pri hlasovaní o dôvere Rusnokovej pseudovláde ukázalo, že dve dlhodobo najsilnejšie strany – ČSSD a ODS – sú na tom horšie, než sa myslelo.
Postkomunisti vs. občiansky tábor
Aby sme učinili spravodlivosti za dosť, treba konštatovať, že za vzniknutú situáciu okrem „pánov hore“ nesie plnú zodpovednosť aj česká verejnosť. Ako sa zdá, väčšina občanov sa díva na Zemanovu svojvôľu buď s ľahostajnosťou, alebo so sympatiami.
Vráťme sa však k januárovému výberu prezidenta. V druhom kole sa ocitli Miloš Zeman a Karel Schwarzenberg. Liberálna tlač do omrzenia opakovala všetky Zemanove autoritárske kúsky nielen z čias tzv. Opozičnej zmluvy. Kto chcel, mohol si tiež pripomenúť, koľkokrát bol Zeman prichytený pri klamstve. Koniec koncov v kampani pred druhým kolom to súčasný prezident zase raz roztočil naplno. Keď ho bude chcieť niekto nazvať sprostákom a klamárom, bez problémov tu nájde pre svoje tvrdenia dôkazy. Voči Karlovi Schwarzenbergovi môžeme mať veľa výhrad, ale čo sa týka elementárnej slušnosti a rešpektovania pravidiel hry, nemal by s Milošom Zemanom prehrať. Chyba lávky.
Ako z toho von?
Cesta z politickej krízy, v ktorej sa Česko nachádza, bezpochyby vedie cez väčšiu aktivitu občianskej spoločnosti. Tá si musí uvedomiť, že obhajoba politiky sa pre ňu stáva tou najdôležitejšou úlohou. Politiky v zmysle liberálnej demokracie ako najlepšieho známeho systému spravovania vecí verejných. Nejde len o vstupovanie do politických strán, aj keď to je samozrejme kvôli personálnej vyprahnutosti strán veľmi žiaduce. Veľkú cenu majú aj akékoľvek občianske iniciatívy, ktoré sa snažia na strany pôsobiť, prípadne s nimi spolupracovať. To sa netýka len občianskeho tábora, ale aj ľavicovo zameraných ľudí, ktorým sa orientácia ČSSD na (post)komunistov a po dominancii túžiaceho prezidenta nepáči. Súperenie umiernenej ľavice a pravice, ktoré sa odohráva vo všeobecne rešpektovaných mantineloch parlamentnej demokracie, musí byť hlavným cieľom snaženia českej politiky. Aj cesta môže byť cieľ. Po tej ceste putujeme už 23 rokov. Dúfajme, že vedie len „tam“, a nie „späť“. ■
(Foto: Flickr/Moyan Brenn)
