Česká vláda rozhodla, že Česko prijme v priebehu nasledujúcich dvoch rokov 1500 utečencov z utečeneckých táborov v krajinách Európskej únie (Taliansko, Grécko) a z táborov v Sýrii, Jordánsku a na kurdských územiach Iraku.
Prinajmenej obdobný problém ako Grécko a Taliansko začína mať dnes Maďarsko. „Tunelom“ Grécko – Macedónsko – Srbsko preniká na maďarské územie denne tisíc ľudí. To je rovnaký počet ľudí, koľko utekalo denne cez západný Berlín do západného Nemecka v posledných niekoľkých mesiacoch pred stavbou Berlínskeho múru. A tí, čo prichádzajú, nie sú (keď to porovnávame) Maďari (drvivá väčšina utečencov z roku 1959 boli Nemci) a Maďarsko nie je západné Nemecko z čias nemeckého ekonomického zázraku.
Pomoc utečencom bola nutná, v prvom rade však preto, aby sa odľahčilo krajinám, ktoré sa stali bezprostredným cieľom tejto „invázie“ a výhľadovo by im hrozil kolaps (tým nechcem povedať, že pomoc utečencom by nebola na mieste aj z iných dôvodov, foriem pomoci je však veľa). Navyše, čo si budeme nahovárať, ťažkosti Západu zneužívajú jeho nepriatelia, predovšetkým Rusko a iste tiež Čína. Očakávať, že nebudú Západu, ako len to pôjde, hádzať polená pod nohy, by bolo naivné. Účinné riešenie sa bude musieť presadiť aj proti nim.
Do problému s utečencami sa vložil, ako inak, aj český prezident. Tvrdí, že by do Českej republiky mali byť prijímaní predovšetkým utečenci z kultúrne blízkeho prostredia. Tých z kultúrne blízkeho prostredia sme tu mali napríklad v auguste 1968, bolo ich päťstotisíc, boli solídne vybavení a prišli po svojich. Neviem, čím to je, ale stále mám pocit, že takí by pánovi Zemanovi až tak nevadili. Samozrejme, najavo nič podobné nedáva. Najavo zato dal, že „rešpektuje stanovisko českej biskupskej konferencie, ktorá navrhla, aby týmito utečencami boli kresťania, okrem iných sýrski, ktorých považuje za kultúrne blízkych“.
Považujem to za nezodpovedné. Tí ľudia iste utekajú väčšinou zo zúfalstva, pretože stratili základné životné istoty. V takej situácii je z nášho hľadiska dôležité, kto je v núdzi a v zúfalej situácii, a kto nie, a nanajvýš až na druhom mieste, kto je kresťan a kto nie. Ja na rozdiel od pána Zemana kresťan som, a preto viem, že aj moslimovia sú moji blížni a že aj z toho plynie akýsi záväzok.
Náhle prebudené sympatie Miloša Zemana k sýrskemu kresťanstvu sú však pozoruhodné: bude Zeman konvertovať?
Verzia pre tlač
