Grécko dlhodobo budovalo klientelistický typ demokracie. Renomovaný nemecký historik a expert na moderné grécke dejiny Heinz Richter tvrdí, že ak Európa chce Grécku pomôcť, musí pochopiť, ako tento systém vznikol a ako funguje dnes, a z toho vyvodiť, za akých podmienok a akým spôsobom môže byť pomoc Grécku účinná.
Už v roku 1943 britský brigádny generál Myers poznamenal, že ku Grékom „nemožno pristupovať podľa európskych noriem“. Aj keď „je toto tvrdenie vecne nesprávne, ukazuje na rozdiel medzi politickou kultúrou Grécka a západnej Európy“, napísal Heinz Richter v prvej časti rozsiahleho článku pre web Globalist.
Po vypuknutí gréckej krízy sa ukázalo, že „európski lídri nemajú ani potuchy, ako funguje grécky politický systém“. To nás podľa Richtera privádza k otázke reálneho rozdielu medzi gréckou politickou kultúrou a západoeurópskou.
Grécko mimo európskych modernizačných dejín
Kľúčovým východiskom je poznanie, že balkánske krajiny, ktoré stáli mimo Habsburskej monarchie, nikdy neboli súčasťou európskej rímsko-katolíckej sféry.
Grécko patrilo od polovice 15. storočia až do polovice 19. storočia k Osmanskej ríši. Grécko ako osmanská provincia neprešlo dôležitými obdobiami novších európskych dejín: od renesancie, cez reformáciu, protireformáciu, až po osvietenstvo a buržoázne revolúcie. Celé štyri storočia sa tak európsky vývoj Grécka ani nedotkol, upozorňuje Richter.
Nemecký historik pripomína, že pod osmanskou nadvládou Grécko prešlo celkom iným vývojom. Najprv bola zlikvidovaná grécka aristokracia. Preživšia miestna honorácia začala zohrávať dvojitú rolu. Na jednej strane ochraňovala miestnych obyvateľov pred svojvôľou osmanskej moci. Tak si získavala prestíž i autoritu u miestnych ľudí. Ako protihodnotu očakávala ich lojalitu.
Na druhej strane honorácia, aby si udržala svoje postavenie, vychádzala v ústrety osmanskej moci. A spätne, iba vďaka svojmu postaveniu dokázala ľud chrániť pred represiami. Táto situácia jej umožňovala bohatnúť a ďalej posilňovať svoju pozíciu. Bol to spôsob, ak mohol bežný ľud i honorácia prežiť.
Po čase práve miestna honorácia požičiavala lojálnym remeselníkom, poľnohospodárom a obchodníkom peniaze, samozrejme s úžerníckymi úrokmi.
Takýto klientský systém, t. j. systém patrón-klient fungoval v celej Osmanskej ríši. Stal sa základom pre moderný klientelistický systém charakteristický pre dnešné Grécko, konštatuje Richter.
Počiatky dnešného gréckeho klientelizmu
Keď sa začiatkom 19. storočia začal grécky boj za nezávislosť, tieto klientelistické štruktúry boli jediným existujúcim základom pre nové politické usporiadanie. Miestna honorácia bola jediná vodcovská elita, iní vodcovi neboli. Nemožno sa čudovať, že po vzniku samostatného a nezávislého gréckeho štátu títo ľudia zaujali verejné funkcie a v nových podmienkach etablovali zaužívaný klientský systém, pokračuje Richter.
Dovtedy bol klientský systém, teda systém patrón-klient budovaný viac menej dobrovoľne a na báza vzájomnej výhodnosti. Teraz sa stal prostriedkom akéhosi tlaku na začlenenia jednotlivcov do novej spoločnosti. Po tom, ako osmanský mocenský monopol zmizol, na jeho miesto nastúpila miestna honorácia, t. j. patróni z onoho klientského systému.
Honorácia rýchlo pochopila, že tento systém môže použiť na politické ciele. K tomu však bolo potrebné zapojiť do systému aj členov spoločenstva. Klientský systém sa tak „prehlboval vertikálne i horizontálne“, až sa vytvorili celé klientelistické siete a štruktúry. Ak patróni predtým žiadali za ochranu či finančné prostriedky od klientov lojalitu, modernou podobou lojality sa stal hlas vo voľbách.
Zmeškaná príležitosť
V druhej časti článku pre Globalist Richter pripomína, že počas vojenskej diktatúry začali exiloví Gréci uvažovať, ako prekonať starý systém klientelizmu a zastaviť rozkrádanie verejných zdrojov. Panovala zhoda, že takéto kroky sú nevyhnutné. Hlavnou myšlienkou bolo, že je potrebné vytvoriť strany moderného európskeho typu. Nové programové strany mali byť vytvorené po páde vojenskej junty.
Keď v roku 1974 vojenská diktatúra padla, ľavicoví i pravicoví lídri, ktorí sa vrátili z emigrácie, sa rýchlo vzdali plánov na moderné programové strany európskeho typu a pokračovali v tom, čo predtým v exilových úvahách odmietali.
Konstantinos Karamanlis i Andreas Papandreou oživili staré klientelistické štruktúry a na nich postavili nové strany. Konzervatívna Nová Demokracia patrila pod rodinu Karamanlisovcov, ľavicový PASOK pod rodinu Papandreovcov. Obaja lídri fingovali ako najvyšší patróni v celej štruktúre klientských systémov. Strana Demokratická obrana, ktorá chcela zastaviť obnovu klientelizmu, bola zlikvidovaná.
Dve uvedené strany vládli striedavo a striedavo uspokojovali aj vlastných klientov. Pre uspokojenie svojich klientov však museli siahať čoraz hlbšie do štátnej kasy, najmä od okamihu, keď vďaka členstvu v Európskej únii prichádzali do krajiny finančné prostriedky. Tento klientelistický systém bol taký silný, že keď premiér Papandreou padol v roku 1996 kvôli korupcii, jeho nástupca Kostas Simitis, hoci bol predsedom strany i predsedom vlády, nedokázal proti silnému klientelistickému systému spojenému so stranou, nič urobiť. PASOK už tvoril silnú monolitnú pyramídu pod kontrolou patróna na jej vrchole. Aj preto napokon padol aj Simitis.
Keď sa potom opäť dostala k moci Nová Demokracia, systém sa ešte ďalej prehĺbil. Nová generácia vodcov považovala za legitímne obohacovať seba i svojich stúpencov. Rozkrádanie verejných zdrojov a rozhadzovanie financií lojálnym stúpencom i voličom nemalo medze. Výsledok je známy – Grécko na pokraji bankrotu.
Dnešná grécka kríza
Podľa Richtera práve tento silne klientelistický systém je kľúčovým dôvodom gréckej krízy. Zdalo by sa, že súčasná grécka kríza je novou príležitosťou prekonať toto zlo.
Ako nevyhnutné vidí Richter tri základné kroky: zabrániť nekontrolovanému prístupu gréckych politických špičiek k verejným zdrojom, respektíve dostať pod prísnu kontrolu verejné obstarávania a narábanie s verejnými zdrojmi; významne znížiť počet štátnych zamestnancov; zabrániť obrovským daňovým únikom, ktoré sú v Grécku priam „národným športom“.
„Opatrenia na odstránenie klientelizmu a na inštalovanie demokratického systému v súlade so západnými európskymi normami sú pomerne jasné,“ myslí si Richter a dodáva, že Grécko k tomu „potrebuje vonkajšiu pomoc“. Vonkajšia pomoc však musí byť spojená s odstránením klientelistického systému, inak nemá zmysel. Finančná pomoc bez zničenia klientelistického systému povedie iba k tomu, že „po stabilizovaní situácie sa starý systém oživí a stará hra bude pokračovať“, upozorňuje Richter.
Hoci západní lídri žiadajú úsporné opatrenia, ak sa nenaruší tento klientelistický systém, je to márna snaha. „Európa musí pomôcť reformovať politický systém Grécka,“ tvrdí Richter. V tejto súvislosti považuje za nutné „pochopiť, ako funguje grécky klientelizmus“.
Kým nepochopíme grécku históriu a nespočetné spôsoby, ktorými boli klientelistické systémy metastázované, niet šancí na zlepšenie situácie, myslí si Richter. Zdá sa, že väčšina Európanov si zatiaľ túto súvislosť neuvedomuje. Reagovať napríklad rečami o lenivých Grékoch je mylné.
Západná Európa pristupuje ku Grécku ako k bežnej západnej spoločnosti a premieta doň západné politické myšlienky a etické princípy. Richter to považuje za chybu, ktorá odhaľuje, že Západná Európa „nechápe, že tieto myšlienky a zásady – akokoľvek ušľachtilé – sú dnešnej gréckej spoločnosti a gréckej politickej kultúre cudzie“.
Nutná reforma politického systému
V duchu „morálnej spravodlivosti, ale s nedostatkom politického realizmu Európa požaduje, aby Gréci jednoducho prekonali všadeprítomnú korupciu a takpovediac upratali svoj dom“. Tento prístup však Richter považuje za zjednodušujúci a kontraproduktívny. Grécko potrebuje pomoc „k reforme politického systému“. To je podľa nemeckého historika „oveľa väčšia a naliehavejšia úloha“ pre Európsku úniu, než si mnohí uvedomujú.
Všetky balkánske štáty trpia týmto osmanským dedičstvom, aj keď v rôznej miere, pripomína ďalej nemecký historik. Stručne povedané: Grécko je formálne demokratická krajina, avšak základná politická kultúra je celkom odlišná od tej v Západnej a Strednej Európe. Štát sa tu stáva predmetom drancovania pre všetkých, ktorí majú prístup k verejným zdrojom.
Obe dlhoročne striedavo vládnuce strany, PASOK i Nová Demokracia, sú strany so silnou klientelistickou pyramídou. Radikálna ľavicová Syriza však Grékom odkazuje, že skôr než skoncovať s klientelistickou minulosťou chce kráčať v starých stopách svojich predchodcov, konštatuje nemecký historik Heinz Richter.
(Zdorj ilustr. obr.: Flickr)
Verzia pre tlač
