Súčasne so Sovietskou armádou prišli koncom roka 1944 na územie Československa aj špeciálne jednotky sovietskej bezpečnosti. Tie začali zatýkať a násilne odvláčať celé skupiny československých občanov i mnohých konkrétne vyhliadnutých jednotlivcov.
Jednou z publikácií, ktoré sa venujú tejto problematike, je kniha Vladimíra Bystrova Únosy československých občanov do Sovietskeho zväzu v rokoch 1945-1955 (Themis, Praha 2003, 344 s.). V nasledujúcich riadkoch uverejňujeme úryvky z knihy.
Obete stíhania boli po zadržaní spravidla prevezené do sovietskych vojenských táborov v Nemecku a Poľsku alebo priamo do väzníc v ZSSR, kde boli následne odsúdené na dlhoročné pobyty v táboroch nútených prác.
Toto stíhanie postihlo:
1. Na území vtedajšej Podkarpatskej Rusi v období od zimy 1944 do jej oficiálneho odovzdania do zväzku ZSSR v júni 1945
- nezistený počet osôb, pričom hlavným cieľom bola likvidácia všetkých potenciálnych odporcov Sovietskeho zväzu a predstaviteľov demokratických občianskych a politických kruhov, zastrašenie pročeskoslovensky, promaďarsky a proukrajinsky národne orientovanej verejnosti a zabránenie akýmkoľvek náladám ohrozujúcim pripravované pripojenie územia k Sovietskemu zväzu.
2. Na území Slovenska od začiatku roka 1945 do jari toho istého roka desaťtisíce osôb
- buď obvinených z takzvaných vojnových zločinov, spočívajúcich v údajnej účasti v bojoch na strane Nemecka alebo Maďarska a v príslušnosti k aktivistickým pronemeckým organizáciám tzv. Slovenského štátu alebo ukrajinskému nacionalistickému hnutiu;
- alebo násilne odvlečených do ZSSR údajne na pomoc pri povojnovej rekonštrukcii sovietskeho národného hospodárstva, a to bez akéhokoľvek obvinenia.
3. Na území dnešnej Českej republiky od apríla 1945 do začiatku februára 1948
- nezistený počet čelných predstaviteľov bývalej ruskej antiboľševickej emigrácie (…), väčšinou absolventov československých vysokých škôl a zväčša tvoriacich integrálnu súčasť československej medzivojnovej spoločnosti (…);
- nezistený počet českých reemigrantov z Ruska, ktorí po prevzatí vlády boľševikmi v roku 1917 opustili bývalú českú krajanskú komunitu v Rusku a svoj tamojší majetok a vrátili sa natrvalo do Československa;
- nezistený počet osôb z radov bývalej československej štátnej reprezentácie na Podkarpatskej Rusi do roku 1939;
- nezistený počet ďalších československých občanov, ktorí sa z rozličných dôvodov sprotivili alebo z neznámych dôvodov znepáčili predstaviteľom ZSSR v Československu.
4. Na území dnešnej Českej republiky od februára 1948 do začiatku šesťdesiatych rokov
- nezistený počet českých presídlencov z Volyňskej oblasti v ZSSR (…), ďalej bývalých sovietskych občaniek, ktoré (…) po skončení vojny zostali v Československu, kde sa vydali a získali československé občianstvo, ako aj niektorých ďalších osôb;
- nezistený počet československých občanov ukrajinskej alebo bieloruskej národnosti.
Zvláštnu skupinu československých občanov, ktorí boli po roku 1948 stíhaní sovietskymi bezpečnostnými orgánmi, predstavovali osoby zadržané v sovietskom okupačnom pásme Nemecka, kde z rôznych dôvodov zostali alebo pôsobili po prepustení z nemeckých koncentračných táborov.
Masové únosy a deportácie zo Slovenska
V januári 1945 bolo odvlečených 670 mužov z obce Veľký Blh v rimavskosobotskom okrese. V Petrovanoch neďaleko Prešova odvliekli všetkých mužov, ktorí sa práve nachádzali v domoch na pravej strane ulice uprostred obce, a tých, čo boli na druhej stane ulice alebo neboli doma, nechali bez povšimnutia.
Zo Šolcovej továrne v Matejovciach neďaleko Krompách odvliekli jednotky NKVD šestnásť ľudí.
V Levoči zorganizovali orgány mestskej správy sovietskym vojakom slávnostné uvítanie, pilo sa a hodovalo, všetci sa svorne veselili, ale keď už dopili a dojedli, vydal sovietsky veliteľ rozkaz a celé predstavenstvo mesta skončilo v transporte do Sovietskeho zväzu.
Začiatkom februára 1945 odvliekli orgány sovietskej bezpečnosti 44 mužov z obce Nižný Medzev, v tom čase okres Moldava nad Bodvou.
Dňa 18. februára 1945 bolo odvlečených 12 občanov obce Dovalovo v okrese Liptovský Mikuláš.
Činnosť sovietskych bezpečnostných orgánov na Slovensku vyvolala medzi obyvateľstvom vlnu nespokojnosti. Rodiny a celý rad miestnych a okresných národných výborov a miestnych správnych komisií žiadali zamedziť deportáciám a vrátiť odvlečených mužov.
Protesty miestnych organizácií zaskočili vedúcich predstaviteľov slovenskej komunistickej strany, ktorí sa pokúšali upozorniť sovietske vedenie, že únosy a deportácie slovenského obyvateľstva do ZSSR by mohli vážne ohroziť sovietske politické záujmy v Československu.
Znepokojení obyvatelia sa obracali so žiadosťami o pomoc na všetky dostupné orgány obnovovanej československej moci.
Akékoľvek pokusy československých predstaviteľov o nápravu boli však zrejme márne.
Spupnosť oslavovaných víťazov
Rodiny odvlečených Čechov boli zaskočené, pretože vyznať sa v chaose povojnového vybavovania si účtov, často zďaleka nielen vojnových, ale aj latentne kvasiacich obyčajných medziľudských, keď niektorí ľudia jednoducho využili príležitosť niekomu sa pomstiť, nebolo ľahké. A brániť sa spupnosti oslavovaných víťazov vyžadovalo veľkú odvahu – a najmä naozaj čisté svedomie.
Naopak rodinám bývalých ruských emigrantov bolo celkom jasné, prečo sovietska bezpečnosť odváža otcov alebo manželov a prijímali to ako jednoznačné narušenie integrity ich občianskeho postavenia – zvlášť bolestivo si túto krivdu uvedomovali rodiny už s československým štátnym občianstvom a manželky.
Pre všetky svoje obete si komandá Smeršu (zvláštne jednotky sovietskej vojenskej kontrarozviedky, pozn.) prichádzali do ich domovov. Sovietska bezpečnosť mala činnosť bývalých ruských a ukrajinských emigrantov zrejme veľmi podrobne zdokumentovanú. Po celé dvadsiate a tridsiate roky sústavne analyzovala pôsobenie všetkých jej organizácií. Tieto organizácie pôsobili, samozrejme, verejne a poväčšine vydávali oficiálne šírené tlačoviny. Nemenej dôležitým zdrojom informácií boli agenti sovietskej rozviedky, ktoré po celé medzivojnové obdobie systematicky prenikali medzi emigrantov.
Komunistické falšovanie dejín
Československá prosovietska štátna a verejná politika však nepripúšťala pripomínanie tejto skutočnosti. Štátna propaganda presadzovala ničím „neskalený“ obraz príchodu sovietskej armády do Československa na konci druhej svetovej vojny a vytvárala atmosféru málo naklonenú zverejňovaniu skutočného ohlasu občanov na dobyvateľské správanie „osloboditeľov“. Nástup komunistického režimu v roku 1948 toto účelové skreslenie obrazu vtedajšej doby ešte upevnil.
Rozpaky československej štátnej administratívy nad svojvoľnou aktivitou sovietskych bezpečnostných orgánov v Československej republike a únosmi československých občanov do Sovietskeho zväzu boli po prevzatí moci komunistickým režimom vo februári 1948 okamžite vystriedané otvorenou spoluprácou.
Nikdy sa nedozvieme, koľko vlastne československých občanov bolo odvlečených po druhej svetovej vojne do táborov nútených prác v Sovietskom zväze.
Všeobecne je zrejmé, že z tých, ktorých odvlečenie alebo väznenie je evidované a zaznamenané, sa podarilo prežiť hrôzy sovietskych táborov a vrátiť sa len veľmi malej časti.
Perzekúcie aj po návrate
Pravdivo rozprávať o živote v Gulagu či v Sovietskom zväze znamenalo okamžite putovať do ďalšieho komunistického koncentráku, aj keď tentoraz už „len“ československého. Preto nezostávalo než sa tváriť, ako bol sovietsky nápravno-pracovný tábor tým najkrajším miestom na svete.
Niektorí však boli podľa všetkého znovu československou Štátnou bezpečnosťou zadržaní a vyšetrovaní pre údajnú nepriateľskú činnosť. Strávili ešte niekoľko ďalších mesiacov v československých väzniciach, kým bolo trestné stíhanie proti nim zastavené a mohli sa vrátiť do svojich domovov.
Málokto z bývalých väzňov z Gulagu sa vrátil k svojmu pôvodnému povolaniu.
Nesmeli byť zamestnaní v kľúčovom priemysle v Prahe, Brne, Plzni, Bratislave a v miestach blízko bavorských (rozumej s Nemeckou spolkovou republikou) a rakúskych hraníc. Navyše, pretože väčšinou šlo o príslušníkov inteligencie v nejednom prípade s imponujúcim vzdelaním a komunisti ich duchovnému svetu nedôverovali, predstavovali pre referentov zaoberajúcich sa výberom a preverovaním kádrov latentné nebezpečenstvo ideologického odporu.
Okrem toho väčšina bola odvlečená uprostred najproduktívnejšieho obdobia svojho života a desať rokov v sibírskych táboroch sa nedalo preklenúť: nešlo len tak dohnať odborný rast a nadviazať na predchádzajúcu kariéru. Dokonca na mnohých už čakal len dôchodok: na jedných už starobný a na iných invalidný; nikto sa nevrátil z Gulagu bez trvale poškodeného zdravia.
Sledovanie a lustrovanie bývalých väzňov z Gulagu zrejme pokračovalo na sovietske želanie po celé obdobie trvania komunistického režimu v Československu.
(Medzititulky k úryvkom: gm. Celá kniha je voľne dostupná vo formáte pdf tu)
Verzia pre tlač
