Grécky právnik a publicista Pavlos Eleftheriadis sa zamýšľa nad tým, že Syriza je ukážkou typickej nacionalisticko-populistickej strany, ktorej ide predovšetkým o moc a sebazáchovu – presne v duchu Orwellovej definície nacionalizmu. Článok vyšiel na portáli openDemocracy. Úryvky z textu.
Pri pozorovaní populistických a euroskeptických hnutí v Európe sa pozornosť zvyčajne zameriava na ich zjavnú ideológiu.
Ich spoločným znakom je používanie kolektívneho „my“ ako predmetu politického a spoločenského života. Populisti hovoria v prvej osobe množného čísla. Zvyčajne sa rozhorčujú nad nespravodlivosťou, ktorej sa „oni“ dopúšťajú voči „nám“. Tak sa populisti dištancujú od určitých prvkov zaužívaných politických dohôd či politického usporiadania.
Proti základným morálnym kategóriám, ktoré populisti používajú, nemožno namietať. Ide o základné pojmy ako spravodlivý a nespravodlivý, legitímne a nelegitímne, mocný a bezmocný. Chyba populistov spočíva vo faktoch. Kolektívna personifikácia, na ktorej populizmus stavia, je umelá. V skutočnosti nie sú žiadni „my“ a „oni“. Neexistujú imaginárne skutky ani úmysly.
To im však nevadí. Sledujú totiž psychologický cieľ, nie analytický. Populistická rétorika umožňuje rozlišovať medzi obeťami a páchateľmi. „My“ sme obete a „oni“ sú páchatelia.
To nás privádza k dôležitému aspektu populizmu, ktorý nesmieme stratiť zo zreteľa. Je to silná túžba jeho vodcov po moci. Ak sa na populizmus dívame iba ako na ideologickú reakciu na moc, zabúdame, že jeho hlavným účelom je moc.
Vo svojich poznámkach o nacionalizme George Orwell napísal, že „nacionalizmus je hlad po moci zmiernený sebaklamom“. Chcel tak poukázať práve na to, že účelom populizmu je využívať emócie a vznešené ideály na získanie štátnych funkcií.
Populistickí vodcovia, podobne ako aj iní politickí vodcovia, sú dobrí herci: prejavujú emócie, no skrývajú svoje myšlienky.
Syriza – ukážka cynického populizmu?
Preto aj dnes zostáva Alexis Tsipras záhadou. V čo vlastne verí? Čo chce? Do akej miery zdieľa hnev svojich stúpencov? Nakoľko sa prikloní k centrizmu? Odpovedať na tieto otázky nevie nik.
Nevieme, či má rád Európsku úniu alebo ňou pohŕda. V jednom prejave je schopný vyjadriť oba postoje. Konštantným zostáva iba jeho rozhorčenie.
Kým Tsiprasov postoj k euru je veľmi ambivalentný, jeho kroky v domácej politike hovoria samé za seba. Prioritou jeho vlády bolo vymenovať desiatky straníckych kádrov do všetkých možných funkcií: od štátom kontrolovaných bánk cez inžinierske siete, nemocnice, rozhlasové a televízne stanice až po tajné služby. Celý štátny aparát ovládajú prívrženci strany Syriza.
Tsipras potreboval tiež uspokojiť dve záujmové skupiny, ktoré mu pomohli k moci: štátnych úradníkov a profesijné združenia.
Štátnych úradníkov ubezpečil, že nebudú žiadne ďalšie prepúšťania a že znovu zamestná tých úradníkov, ktorých predchádzajúce vlády prepustili.
Najdôležitejšie grécke profesijné združenia (lekári, lekárnici, inžinieri a právnici) sa počas krízy neprihlásili k Európskej únii ani k euru. Od začiatku boli v popredí protieurópskych nálad a protimemorandovej kampane. Ich hlavným cieľom je zabrániť, aby sa otvoril trh služieb.
Tieto skupiny sa už roky tešia významným privilégiám.
Reforma?
Aj napriek postaveniu na vrchole spoločenskej a ekonomickej hierarchie Grécka sú tieto združenia proti reformám a proti memorandu. Syriza ich za to rôznymi spôsobmi odmeňuje.
Právnici si presadili, že vláda stiahla plán zjednodušenia súdnych stíhaní i skrátenia zdĺhavých procedúr v občiansko-právnych sporoch (grécke občianske právo patrí k najpomalším v Európe). Dodávatelia verejných stavieb dosiahli, že existujúci projekt výstavby ciest bude rozčlenený tak, že umožní menším stavebným firmám sa uchádzať o zákazky bez ohľadu na cenu, kvalitu a efektívnosť realizácie. Lekári odteraz môžu predpisovať generické lieky pod obchodným menom originálnych liekov.
Vo všetkých týchto prípadoch vláda Syrizy podporila silné záujmové skupiny na úkor spotrebiteľov a daňových poplatníkov. Syriza prijíma zákony tak, aby viedli k distribúcii prostriedkov a príležitostí od chudobných k bohatým a k tým, čo majú dobré styky.
A napokon: Syriza sa rozhodla zrušiť „minimálny garantovaný príjem“, ktorý sa zaviazala zaviesť predchádzajúca vláda na základe memoranda z roku 2012. Grécko je jedinou krajinou v Európskej únii, ktorá nepodporuje svojich najchudobnejších občanov prostredníctvom všeobecných a univerzálnych dávok v hotovosti. Práve túto medzeru mal vyplniť nový „minimálny garantovaný príjem“, ktorý mal byť centrálne riadený a kontrolovaný.
Tsiprasova vláda tento plán odmietla, pretože by vraj znamenal „sociálnu pascu“. Skutočným dôvodom je však zrejme to, že uvedené opatrenie navrhla Európska únia. Pre imidž Syrizy je jej antieurópanstvo oveľa dôležitejšie než záväzok sociálnej spravodlivosti.
Syriza sa počas prvých štyroch mesiacov pri moci zamerala najmä na posilnenie svojho nacionalistického renomé, na vykreslenie Európskej únie ako „nepriateľa“ a na vybudovanie nového klientelistického štátu.
Nemali by sme byť prekvapení. Nacionalistický populizmus je hnutie, ktorému ide o moc. Robí tak bez starosti o analýzy či vecné politické programy. George Orwell by nebol neprekvapený.
(Zrdoj ilustr. obr.: Flickr)
Verzia pre tlač
