Prvá písomná zmienka o prítomnosti Židov v Trnave pochádza z roku 1340.
Synagóga komunity status quo ante
Dnešná Paulínska ulica v Trnave sa v stredoveku volala Žabia. Bolo tu židovské geto, kde žili Židia na okraji spoločnosti až do roku 1539, keď ich z Trnavy vyhnali. Oficiálne preto, lebo v rámci svojich rituálov vraj zavraždili kresťanské deti. Toto vykonštruované obvinenie malo legitimizovať rozhodnutie zbaviť sa židovského obyvateľstva, pretože Židia predstavovali silnú konkurenciu pre ostatných obchodníkov a remeselníkov v meste a okolí.
Do konca 18. storočia žili Židia v okolitých dedinách. Od roku 1717 smeli prejsť cez mesto iba za určitý poplatok. Po tolerančnom patente Jozefa II. sa mohli vrátiť a tak sa tu na prelome 18. a 19. storočia opäť utvárala židovská komunita.
Vypálené synagógy, útoky, deportácie
V roku 1930 žilo v Trnave takmer tritisíc židovských obyvateľov, ktorí patrili k dvom komunitám (ortodoxná a tzv. status quo ante). Obe komunity mali svoju synagógu.
Koncom tridsiatych rokov sa v Trnave začali protižidovské útoky. Stupňovala sa protižidovská vulgárna propaganda. V roku 1938 boli vypálené obe synagógy. Židom odobrali majetky a podniky. V štyridsiatych rokoch už nesmeli Židia nič vlastniť.
Azda najznámejší je príbeh Alfréda Wetzlera, ktorého rodinu deportovali do Osvienčimu v roku 1942. V koncentračnom tábore sa spoznal s Rudolfom Vrbom, ktorý tiež pochádzal z Trnavy. V apríli 1944 sa im na tretí pokus podarilo ujsť a práve vďaka nim sa svet dozvedel o Osvienčime. V tejto súvislosti patria ich svedectvá k najvýznamnejším historickým zdrojom.
Po vojne Vrba emigroval do Kanady a stal sa svetovo uznávaným profesorom na University of British Columbia. Zomrel vo Vancouveri v roku 2006.
Wetzler hneď po vojne vydal faktografickú publikáciu Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, v ktorej zhromaždil priame svedectvá o koncentračnom tábore.
Komunistický režim označil Wetzlera za nespoľahlivú osobu a jeho príbeh i svedectvo odsúval do zabudnutia. V roku 1964 napísal o svojom úteku z Osvienčimu pod menom Jozef Lánik knihu Čo Dante nevidel. Jozef Lánik bolo meno, na ktoré dostal Wetzler po úteku z koncentráku doklady, aby ho nacisti nechytili. Vo Veľkej Británii kniha vyšla pod názvom Escape from Hell (Útek z pekla). Je považovaná za jedno z najlepších diel i svedectiev o hrôzach nacistických koncentračných táborov. Až v roku 2009 vyšla kniha, resp. jej piate vydanie pod jeho pravým menom. Wetzler zomrel v Bratislave v roku 1988.
Koppelova vila
Medzi najznámejšie trnavské rodiny patrila rodina Koppelovcov. Archívne pramene sú cenným zdrojom informácií o histórii Koppelovej vily (dnešná Galéria Jána Koniarka). Hospodárstvo Koppelovcov bolo mimoriadne dôležité pre celý región. Koppelovci hospodárili na pozemkoch s druhou najväčšou výmerou v meste. V roku 1939 bolo hospodárstvo zaradené do zoznamu podnikov, do ktorých boli nasadení tzv. dôverníci, ktorí dozerali na chod podniku. Dôverníkom nasadeným do hospodárstva Koppelovcov bol vtedajší riaditeľ trnavského cukrovaru.
V roku 1942 bol odvlečený do koncentračného tábora majiteľ vily a správca rodinného hospodárstva Ignác Koppel. Do poslednej chvíle bol presvedčený, že keď neurobil nič zlé, nemôžu ho zatknúť, či odviesť. Dokonca ešte aj v okamihu, keď do vily prichádzali vojaci, sedel na terase a neveril, že by sa niečo také mohlo udiať. Zomrel v koncentračnom tábore.
Po jeho odvlečení prevzal hospodárstvo jeho syn Augustín, o rok neskôr Augustínova manželka Marta. Celá rodina s výnimkou Ignáca sa stihla zachrániť pred deportáciami útekom do zahraničia.
Časť majetku a pozemkov Koppelovcov bola arizovaná v roku 1939, zvyšná časť v roku 1942. Vilu potom dočasne spravoval Mestský úrad v Trnave. V dolnom podlaží bola zriadená kaviareň pre dôstojníkov a tiež zábavný priestor pre verejnosť. V roku 1944 bolo Koppelovcom rozhodnutím mesta zakázané prenajať si pôdu, ktorá im predtým patrila.
Medzi významnejšie podniky v Trnave, ktoré mali židovských majiteľov, patrila napríklad sladovňa (pôvodný majiteľ Leopold Sesler, arizoval ju Hugo Hȯfer), či veľkoobchod s drevom (pôvodný majitelia Jozef a Viliam Steinerovci, arizátor Ľudovít Karaman a syn).
Zánik židovskej obce
Po vojne sa do Trnavy vrátilo približne jedenásť percent Židov. V roku 1945 ich tu žilo len asi sto.
Počas komunistického režimu v Koppelovej vile sídlil najprv podnik Pozemné stavby, neskôr tu boli detské jasle. Od roku 1993 tu sídli Galéria Jána Koniarka.
Synagóga komunity status quo ante bola v deväťdesiatych rokoch minulého storočia čiastočne zrekonštruovaná a slúži ako výstavný priestor spadajúci pod Galériu Jána Koniarka. Holokaust trnavských Židov pripomína pamätník, ktorý sa nachádza pred synagógou. Židovská náboženská obec však už v Trnave nie je.
Verzia pre tlač
