Rozkaz ministra vnútra Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 17. novembra 1989 určil služobnú dosiahnuteľnosť pre náčelníkov a všetky bezpečnostné útvary Ministerstva vnútra SSR. V pohotovosti mali byť vodné delá, eskortné vozidlá a autobusy. Členom Zboru národnej bezpečnosti, ktorí mali určenú pohotovosť, bola sľúbená mimoriadna odmena.
Dňa 19. novembra minister vnútra SSR Lazar konštatoval, že Federálne ministerstvo vnútra hodnotí 17. november ako štátny prevrat. Podľa Rozkazu ministra vnútra SSR zo dňa 20. 11. 1989 mala byť aktivizovaná agentúrno-operatívna činnosť, ktorá mala „zvláštnu pozornosť venovať pokusom antisocialistických živlov prenikať do závodov a do prostredia mládeže“. Týmto rozkazom bolo tiež uložené náčelníkovi Hlavnej správy Verejnej bezpečnosti O. Polakovičovi aktivizovať Operačný štáb SSR. Kontrolu plnenia úloh mal zabezpečovať náčelník Inšpekcie MV SSR Varečka, ktorý bol v minulosti členom komisie Národnej rady na vyšetrovanie bratislavskej demonštrácie veriacich v marci 1988. Mala byť tiež aktivizovaná politicko-výchovná práca. Pre potreby Mestskej správy VB v Bratislave bolo vyčlenených tridsať príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí mali chodiť v civile a mali byť vyzbrojení služobnou pištoľou a nábojmi. V ďalších rozkazoch ministra vnútra v novembri a decembri 1989 sa tieto úlohy ďalej upresňovali.
Priamo v orgánoch ZNB dlhodobo pôsobili príslušníci ŠtB, čím bola zabezpečená súčinnosť polície a tajnej bezpečnosti. Toto prepojenie bolo zvlášť badateľné pri „vyšetrovaní“ niektorých prípadov, ktoré mali byť usmernené podľa želania tajnej služby riadenej komunistickou stranou. Táto skutočnosť pokračovala aj po 17. novembri.
Rozkol v KSS
Sekretariát Operačného štábu SSR registroval prvé pokusy príslušníkov zložiek ministerstva vnútra pripojiť sa k výzve ku generálnemu štrajku. Dňa 27. novembra Operačný štáb na svojom zasadnutí konštatoval porušenie disciplíny u týchto príslušníkov. Podľa zápisnice zo zasadnutia je však zrejmé, že súdruhovia sa na vývoj udalostí dívali už značne rezignovane. V miestnych organizáciách KSS však ešte niektorí žiadali mobilizovať aktivitu strany. Niektorí tiež žiadali, aby sa komunisti zapojili do štrajku, ale tak, aby sa ujali hlavných pozícií a zabezpečili si kontrolu nad ďalším vývojom.
Na mimoriadnej konferencii KSS 8. decembra 1989 v Pezinku došlo k rozkolu v strane, keď sa časť súdruhov postavila proti ministrovi vnútra Lazarovi a nedovolila mu vystúpiť v diskusii. Táto skupina na podnet plk. RSDr. Dezidera Kóňu založila Akčný výbor (Kóňa, Vaniak, Parkányi), ktorý mal hľadať spôsob, ako by sa KSS mohla ďalej úspešne aktivizovať a nanovo etablovať. Akčný výbor vyzval komunistov, aby si „zachovali svoje komunistické presvedčenie“, postavili sa „proti šíreniu sociálnej demagógie, poloprávd a klamstiev“, nedopustili „narušenie činnosti národného hospodárstva“, aby nepodliehali“ protiprávnym tlakom na odchod z funkcií“. Tých, čo sa vzdali členstva v strane alebo o tom uvažujú, Akčný výbor vyzval nech „dôkladne zvážia svoje rozhodnutie“.
Minister vnútra Lazar napokon požiadal o uvoľnenie z funkcie. Na jeho miesto však nenastúpil nik, takže vnútro zostalo dočasne bez šéfa rezortu.
Akcie „Kruh“ a „Klín“
Federálne ministerstvo vnútra síce vydalo rozkaz sledovať činnosť, ktorá bola namierená proti socialistickému režimu, no slovenské ministerstvo vnútra tieto rozkazy odovzdávalo zložkám už iba telefonicky. Rozkaz strhávať plagáty vyzývajúce k zmene režimu rešpektovalo už iba niekoľko jednotlivcov. Dňa 24. novembra polícia v Košiciach zaistila letáky, ktoré v aute priviezli z Prahy dvaja vysokoškolskí študenti.
ŠtB zapla na plné obrátky a snažila sa za každú cenu zvrátiť vývoj. Ešte v novembri pracovala na konkrétnych opatreniach proti tzv. vnútornému nepriateľovi, aby zvrátila „spoločenskú krízu“. Popritom sa prostredníctvom svojich agentov snažila preniknúť do vznikajúcich nových štruktúr.
V novembri ŠtB obnovila akciu „Klín“, ktorej pôvodný návrh je datovaný 24. júna 1987 a bola reakciou na perestrojku. Jej cieľom bolo zabrániť „programovému zjednoteniu protisocialistických prvkov“, pričom v roku 1988 prioritou akcie bola likvidácia rozmnožovacích stredísk samizdatov pred výročím augusta 1968. V roku 1989 bolo prioritou akcie „Klín“ prenikanie spolupracovníkov ŠtB do ilegálnych hnutí a verejná diskreditácia disidentov v tlači. V obnovenej akcii v novembri 1989 boli tajní spolupracovníci ŠtB inštruovaní, aby prenikali do vznikajúcich občianskych hnutí a politických strán, dokonca boli vedení aj k tomu, aby sami zakladali politické strany a získali tak politický vplyv. Cieľom tejto akcie bolo infiltrovať tajných spolupracovníkov do strán a hnutí a takto mať v nich čo najväčší vplyv, a zároveň čo najviac rozdrobiť politickú scénu.
ŠtB tiež obnovila akciu „Kruh“. Tá bola pôvodne začiatkom osemdesiatych rokov reakciou na vznik Solidarity v Poľsku a jej prioritou bola ochrana dôležitých objektov v čase krízy a príprava preventívnych opatrení proti možným organizátorom štrajkov. Do akcie bolo vtedy zapojených vyše jeden a pol tisíc tajných spolupracovníkov a stovky dôverníkov. Akcia bola spustená aj v marci 1989, keď mali príslušníci ŠtB za pomoci tajných spolupracovníkov vyhľadávať a rozpracovávať nositeľov protisocialistických názorov a tých, ktorí organizujú protisocialistické vystúpenia. Podobne to bolo aj v novembri 1989.
Akcia „Norbert“
V novembri bola obnovená aj akcia „Norbert“, ktorú mala ŠtB vypracovanú už dlhodobo. Pôvodne (t. j. od roku 1964) bola určená pre časy „mimoriadnych opatrení v záujme obrany a bezpečnosti“ ČSSR v dobe brannej pohotovosti štátu, neskôr sa na žiadosť Gustáva Husáka rozhodlo, že môže byť vyhlásená rozhodnutím vlády ČSSR po súhlase Rady obrany štátu aj mimo brannej pohotovosti, a to v prípade, ak bude zvýšenou mierou ohrozená zvrchovanosť štátu a jej socialistické zriadenie. Bol vypracovaný zoznam väzníc, kam mali byť tieto osoby odvedené.
Desať rokov pred nežnou revolúciou boli vypracované smernice, ktoré podpísal federálny minister vnútra Obzina a podľa ktorých mali byť zatknuté napríklad osoby, ktoré sa „v minulosti dopustili trestných činov proti republike“, takí, ktorí „svojím konaním a postojmi by mohli ohroziť obranyschopnosť republiky a verejný poriadok v štáte“, alebo aj tí, ktorí „konšpiratívnym spôsobom organizovali protispoločenské a protisocialistické sily, alebo by zneužili svoje postavenie k udržiavaniu stykov s protispoločenskými živlami v ČSSR alebo v cudzine“. Na akciu sa príslušníci ŠtB pravidelne cvičili vo všetkých krajoch republiky. Niekedy si to nacvičovali na papieri, inokedy raziami proti aktivistom, ako napríklad veľkou raziou v roku 1988. Práve v tom roku v prísne tajnom spise ministerstvo vnútra vydalo pokyny na výstavbu internačných táborov 1.-4. kategórie, podľa nebezpečnosti osôb nepriateľských socializmu.
V novembri 1989 mali byť v tejto akcii na pokyn vedenia ŠtB vykonané opatrenia na izoláciu a likvidáciu nepriateľov socializmu. Pre akciu Norbert sa na Slovensku mala zriadiť zvláštna skupina podriadená náčelníkovi XII. správy. V celej ČSSR bolo v roku 1989 do akcie Norbert vytipovaných deväťtisíc ľudí, ktorí v prípade vyhlásenia akcie mali byť zatknutí. Akciu Norbert mala vykonať ŠtB v súčinnosti s Verejnou bezpečnosťou: šesťtisíc ľudí mala predviesť VB a tritisíc ŠtB. Koncom novembra bol vydaný telefonický pokyn stiahnuť smernice a dokumentáciu o tejto akcii. Veľká časť materiálov bola v ďalších dňoch zničená. Akcia bola definitívne zrušená 7. decembra.
Tichý presun príslušníkov ŠtB
Koncom novembra ŠtB pre svojich príslušníkov a spolupracovníkov vydala tiež dokument „Zásady činnosti kontrarozviedky pri riešení politickej krízy politickými prostriedkami“. V decembri 1989 ŠtB vydala pre svojich ľudí metodické pokyny na boj „proti politickému klerikalizmu“. Verejná bezpečnosť aj ŠtB koncom roka 1989 kontaktovali svojich bývalých príslušníkov a snažili sa ich získať pre opätovnú spoluprácu.
Po celý čas ponovembrových dní do činnosti ŠtB, tak ako aj predtým, zasahovala aj ruská tajná služba KGB. Začiatkom roka 1990 plk. Povšejuk, poradca KGB na bratislavskej kontrarozviedke, vyvíjal úsilie preradiť príslušníkov ŠtB do vznikajúceho Úradu na ochranu ústavy a demokracie.
Činnosť komunistickej strany na ministerstve vnútra bola zastavená 29. decembra. No vzhľadom k tomu, že po odstupujúcom ministrovi Lazarovi nebol menovaný nový minister, nemal kto kontrolovať plnenie nariadení. Tak bola podstatná časť archívu strany na ministerstve vnútra zničená, hoci to bolo v rozpore s platným rozkazom.
Náčelník Kádrovej a personálnej správy Ministerstva vnútra Dezider Kóňa vypracoval plán presunu tých funkcionárov, u ktorých bol predpoklad, že v nových podmienkach budú musieť zo svojich funkcií odísť. Týkalo sa to napríklad aj náčelníka Správy vyšetrovania VB MV SSR plk. Jána Pačikovského (v rokoch 1969-1980 funkcionár ŠtB na úseku vyšetrovania). Kóňa na 22. novembra vypísal konkurz do Vzdelávacieho inštitútu Ministerstva vnútra, aby tak umožnil presun takýchto funkcionárov strany a príslušníkov ŠtB a ich legalizovanie v nových pomeroch. Podobne neskôr minister vnútra Vladimír Mečiar síce naoko zariadil odchod okresných funkcionárov ŠtB, ale mnohí z nich boli krátko po odvolaní alebo uvoľnení do záloh jednoducho zaradení k polícii, zväčša na okresné správy ZNB.
Namiesto záveru
Pred voľbami v roku 1990 patril Kóňa k najbližším ľuďom Vladimíra Mečiara na ministerstve vnútra. Kóňa žije v Bratislave, je členom Matice slovenskej. Pačikovského po revolúcii nájdeme v spojitosti s investičnými fondmi: s Harvardským investičným fondom a následne s Prvou strategickou.
RSDr. Marián Parkányi, ktorý bol spolu s Kóňom členom Akčného výboru KSS v decembri 1989, je dnes riaditeľom Sekretariátu prezidenta republiky. Titul RSDr. bol komunistický titul udeľovaný (za štúdium marxizmu-leninizmu) zväčša pre nomenklatúrne kádre. Parkány si tento titul oficiálne uvádza aj dnes. V auguste tohto roku bol ocenený Medailou Matice slovenskej.
