V čase mečiarizmu sa slovenský klubový futbal stal výhodným biznisom pre niektorých divokých privatizérov a lojálnych služobníkov moci. Peniaze nalievané do vyvolených klubov sa stali prostriedkom získavania športovej, politickej i spoločenskej prestíže. Vytvorila sa jedna veľká bublina a množstvo ešte väčších ilúzií. Už vtedy sa oprávnene povrávalo o skorumpovanosti slovenského futbalu. Žiadna perspektíva, žiadne postupné budovanie športovej budúcnosti.

Dočasné úspechy napríklad košického futbalu by boli chvályhodné, keby sa v zmafianizovanom štáte a zmafianizovanej politike aspoň ten futbal uberal cestou budovania dlhodobých perspektív. Namiesto toho sa stal prostriedkom sebaprezentácie lumpov. Tí premenili futbal na svoj autentický obraz.

Tak sa futbal stal súčasťou politiky a pochybného biznisu, a nie súčasťou skutočného športu a zábavného priemyslu. Následne potopenie petržalského futbalu bolo dôkazom, že v slovenskom futbale ide o futbal až – v tom lepšom prípade – na druhom mieste. Celý slovenský futbal sa stal čiastočne odrazom vonkajšieho sveta.

A tak keď už bolo treba niekoho predhodiť, obetným baránkom sa stal Wänke s jeho preslávenými jabĺčkami. Lenže podľa prieskumu inštitútu INEKO z roku 2005 každý druhý manažér futbalového klubu na Slovensku má skúsenosť s korupciou.

V roku 2006 bývalý rozhodca Marián Diňa vypovedal asi o sto prípadoch korupcie v nižších súťažiach na východnom Slovensku. Nik ho nepodržal, ani samotný zväz. Nik nebol potrestaný, polícia vyšetrovanie prerušila. Oficiálne z dôvodu premlčania.

Za úplatok rozhodcovi v zápase Banskej Bystrice s Púchovom v roku 2007 nik nebol potrestaný, polícia vyšetrovanie prerušila. Za úplatky v nižších súťažiach boli vymerané podmienečné tresty, smiešne pokuty, alebo, v najväčšom počte prípadov, vyšetrovanie bolo zastavené. Podobne v roku 2012 vyšetrovanie viacerých prípadov korupcie v nižších súťažiach Trenčianskeho a Trnavského kraja polícia zastavila.

Hráči Dunajskej Stredy predávajú zápasy a klub potom ešte dostane štátnu dotáciu. A kluby, ktoré si neplnia voči hráčom záväzky, pokojne pokračujú aj v ďalšom ročníku. Radšej si ani nepripomínajme, že slávny Juventus sa musel porúčať do druhej ligy a Glasgow Rangers dokonca až do štvrtej.

Podobne je to aj s výtržnosťou na štadiónoch. Tá sa vo svete prísne trestá, na Slovensku sa toleruje priamo z najvyšších miest. Kým násilnícki chuligáni by sa vo svete už v živote nedostali na štadión, u nás sú belasí gauneri už dlhé roky chránenou zverou. Po nedávnom útoku na ružomberských fanúšikov šéf zväzu namiesto toho, aby útok odsúdil a vyjadril jasné stanovisko vrátane ďalšieho postupu, zahral mŕtveho chrobáka. „Nedokážem to posúdiť. Nebol som tam…“ Takto sa vyjadruje šéf zväzu o takýchto vážnych situáciách. Svojho kamaráta bráni slovami, že „neboli porušené obvyklé postupy a normy“. Smiešne nízky trest pre Slovan sa mu dokonca zdá byť primeraný. To je pľuvanec do tváre všetkým ostatným klubom i všetkým slušným fanúšikom, ktorí postupne opúšťajú naše štadióny. Človek, ktorý má podľa vlastných slov „veľmi dobrý, priateľský“ vzťah s Kmotríkom, nemôže ísť predsa proti nemu. Už vôbec nie vtedy, keď sa upiekol biznis storočia, presnejšie, keď ide o bezprecedentné rozkrádanie verejných financií do súkromného belasého vrecka.

Mimochodom, kto je dnes spolu s Kováčikom zainteresovaný v banskobystrickom klube? Napríklad Michal Lazar, či Alexander Beljajev. Stačí?

Pretože Kováčikovi jeho funkcia prináša nové príležitosti (bude zaujímavé sledovať, či sa jeho agentúra neobjaví v zákulisí prezidentskej kampane kandidáta Smeru), pokojne prijíma rolu servilného sluhu a ponižovaného komparzistu.

Už domáca prehra s Islandom v roku 2008, prehra na Cypre a remíza na Islande v roku 2009 mali byť varovaním. Zabudli sme na ne, pretože prišla juhoafrická fatamorgána. Pri návratoch k majstrovstvám sveta z roku 2010 sme akosi nechceli vidieť, že s Novým Zélandom sme dokázali iba remizovať a aj s Paraguajom sme hrali zle. Zahrali sme jediný kvalitný zápas, čo však stačilo na sebaklamné oslavné chorály. Práve vtedy sa vytvorila nová ilúzia, ktorá nám zastrela zrak a živila nás tak dlho, až sme na realitu odrazu civeli ako z vesmíru.

Prehra v Arménsku v roku 2010, ako aj prehra v Luxembursku, domáce trápenie s Andorrou a vysoká domáca prehra s Arménskom v roku 2011 mali byť ďalšími vážnymi varovaniami. Namiesto toho sme počúvali samé výhovorky a zvyčajné reakcie typu „treba rýchlo zabudnúť“. A keď ani domáca remíza s Litvou, či remíza v Lichtenštajnsku neboli varovaním, výsledkom je katastrofa. Zabúdanie na katastrofálne výkony je jedným z kľúčových dôvodov nových a nových katastrof.

Slovenskému futbalu chýba pokora, pravdivá sebareflexia i vyvodzovanie zodpovednosti. Osobnosti ako Milan Lešický sú odsúvané bokom a nik ich nepočúva, lebo otvorene a pravdivo pomenúvajú veci a vyrušujú z ilúzií.

A pretože vždy príde nejaký zázračný zápas, radi si vytvárame nové a nové ilúzie. Tak to bolo aj po výhre v Bosne a Hercegovine i po výhre v Poľsku. Táto bublina praskla rýchlejšie, než si ktokoľvek myslel. Nad sympatickým Gibraltarom by zvíťazila aj Rimavská Sobota. Výsledok je však spravodlivý, pretože odráža autentický svet slovenského futbalu a jeho zákulisia.