Nacisti mali vlastnú predstavu o žene: urastená, pracovitá, plavovlasá, rodinne založená, obklopená deťmi v bezpečí domova a samozrejme oddaná myšlienke nacizmu.
Emancipácia žien od ženskej emancipácie – taká bola zásada nacistického hnutia vo vzťahu k ženám. Anna M. Sigmundová v knihe Nacistické ženy cituje Hitlera, ktorý vyhlásil, že „v nijakej straníckej skupine nesmie žena zastávať ani najmenšiu funkciu“. Pritom však Hitler vedel, že z mnohých prívržencov nacizmu sa až pod vplyvom ich manželiek stali radikálni nacistickí politici.
Sám Hitler sa vďaka kontaktom so ženami mohol prezentovať na miestach, kde by ho inak neprijali. Mnohé zo žien viedli salóny či kluby, kde sa živo diskutovalo a tieto diskusie mali vplyv na formovanie verejnej mienky. Vďaka Viktórie von Dirksenovej mohol mať Hitler v jej prestížnom a vyhľadávanom politickom salóne prednášku pred publikom, o akom sa mu dovtedy ani nesnívalo. Práve Dirksenová a čelní reprezentanti jej Národného klubu Hitlerovi sprostredkovali kľúčové kontakty s národnými kruhmi severného Nemecka. Dirksenovej Národný klub bol potom pre národno-socialistický režim mimoriadne dôležitým fórom.
Po prvej svetovej vojne ženy dostali volebné právo. Odvtedy stredné vrstvy dbali o vzdelanie svojich dcér. Z mnohých z nich sa stali vplyvné političky. Hitler sa pred voľbami preto snažil nacistické nepopulárne názory na ženy a poburujúce protiemancipačné heslá zjemniť, aby neodradil potenciálne voličky. Volebná rétorika začala šíriť demagógiu. „Ženy majú pre nasledujúci volebný boj prvoradý význam, lebo práve v tejto oblasti sme pri prvých voľbách videli svoju slabosť. Žena je mužova rodová a pracovná družka. … Predtým na poli, teraz v kancelárii. Muž je organizátor života, žena jeho pomoc a výkonný orgán! Tieto názory sú moderné a pozdvihujú nás do nebotyčných výšok nad všetky nemecké národné resentimenty,“ napísal Goebbels.
Keď sa NSDAP dostala k moci, vyhlásila, že strana si ženy natoľko váži, že ich nechce vystavovať politickým intrigám a preto ich radšej nepripustí do parlamentu. O rok na to sa už nacistická rétorika mohla vrátiť k názorom, že žena patrí k sporáku a jej povinnosťou je rodiť deti a byť krásnou.
Po voľbách sa začali množiť nové zákony, ktoré určovali kvóty pre ženy a Židov na školách (Židov mohlo byť najviac 1,5 % a žien 10 %). Žena mala byť ochrankyňou čistej rasy a strojom na jej rozmnožovanie. Lenže bolo čoraz ťažšie nájsť ideálnu nacistickú ženu. Začali sa spriadať rôzne bizarné plány. Objavovali sa aj takéto inzeráty: „52-ročný, čisto árijský lekár, bojovník od Tannenbergu, s úmyslom osídľovať, si želá mužské potomstvo prostredníctvom úradného manželstva so zdravou, staroárijskou, panensky mladou, nenáročnou sporivou ženou, vhodnou aj na hrubé práce, na nízkych podpätkoch, bez náušníc, podľa možnosti bez majetku. Sprostredkovateľ neprichádza do úvahy, mlčanlivosť zaručená“ (inzerát v Münchner Neuesten Nachrichten).
Proces modernizácie žien sa však dal pribrzdiť len s veľkou námahou. Ženy pôsobili vo všetkých povolaniach. Existovali ženské automobilové preteky, preteky športových letkýň, súťaže parašutistiek. Mnohé z nich boli fyzičky, kapitánka Schillerová testovala letové prístroje priamo v teréne počas nebezpečných letov, kapitánka Köstlinová pilotovala stíhačky. Nehovoriac o ďalších významných ženách v okolí Hitlera, architektkách, majiteľkách stavebných firiem, režisérkach, maliarkach, hudobníčkach, organizátorkách kultúrnych podujatí a podobne.
Hitler nevedel, čo si počať s takými silnými a vplyvnými ženami, od ktorých schopností sám závisel. A tak uplatňoval dvojaký meter: na verejnosti boli pre neho ženy duševne zaostalé, neschopné tvorivosti či filozofického uvažovania, no súkromne podporoval významné ženy v ich kariére, využíval ich služby a schopnosti, nechal sa opíjať ich krásou. Ženy medzi elitou boli iné ako ženy „na hrude zeme a pri kolovrate“.
Lenže národná politika, ktorá mnohým ženám znemožnila pracovať a odsunula ich výlučne do kuchyne, sa pomaly začala obracať proti jej tvorcom. Absencia žien v zamestnaniach sa začal prejavovať nedostatkom pracovných síl. A to malo negatívny vplyv na hospodársky rast.
Nacistické plány so ženami sa sústredili na povojnové roky. V Nemecku bolo žien asi o dva milióny viac ako mužov. Nacisti preto popri Himmlerovom projekte Prameň života začali reálne uvažovať aj polygamii, s tým, že každý muž by mal s každou zo svojich žien povinne štyri deti. Nazývali to „manželstvá národnej núdze“.
Napriek neuskutočneným odchovným programom a bizarným plánom zohrali ženy v nacistickom Nemecku pre vtedajšiu moc významnú úlohu. Česť výnimkám, vo všeobecnosti boli zmanipulované, sfanatizované, ochotné urobiť pre svojho vodcu čokoľvek, aj zomrieť. A bolo jedno, či patrili k emancipovanej ženskej elite, alebo sedeli pri domácom kozube.
