Útek a migrácia sú pre jednotlivcov existenciálne hraničnými situáciami. Pre prijímajúce krajiny je táto výzva zároveň veľkou príležitosťou, píše v Neue Zürcher Zeitung holandský spisovateľ marockého pôvodu Abdelkader Benali. Úryvky z textu.
Portréty utečencov vo Viedni. (Zdroj: Flickr / Andreas Schalk)
Každý útek je zároveň aktom odporu. O tom je napríklad film Casablanca. Neistota pred odchodom, strach z nedostupnosti cieľa, melanchólia straty: o tom všetkom je tento utečenecký film par excellence.
Útek je ako narodenie a smrť, neexistuje výraznejšia skúsenosť. Ľudia dostanú príležitosť znovu nájsť seba samých. Utečenec je na tom lepšie, keď sa rozhodne pre lepší svet. Jeho boj sa začína, hneď ako sa usadí v novej krajine. Médiá si žijú ďalej svojim životom, no preňho sa začína neľahký proces integrácie. Aby sa dostal na nové miesto, musí dennodenne prejsť tisíce malých krokov. Úspechy sú takmer neviditeľné a prichádzajú len postupne. V emocionálnej DNA každého utečenca je presvedčenie, že ide o bezpečnú budúcnosť jeho detí.
Tisíce malých krokov
V týchto dňoch vidím, že utečenci sú ešte veľmi mladí, aj keď ich tváre sú poznačené utrpením a oni zjavne museli zostarnúť. To mi pripomína môjho otca, ktorý ako sedemnásťročný odišiel zo svojej rodnej dediny v Maroku v nádeji, že nájde lepší život.
„V sedemnástich som odišiel,“ povedal mi raz. V Holandsku v tom veku ešte nesmiete šoférovať, uzavrieť manželstvo ani voliť. „Prečo si odišiel?“ – spýtal som sa. Chcel som to vedieť. „Pretože nebolo dosť vody pre všetkých,“ znela jeho odpoveď.
Bol plný novej životnej sily. Všade, kam prišiel, sa stretol s láskavosťou. Pracoval vo Francúzsku, potom šiel za prácou do Belgicka a nakoniec sa usadil v Holandsku. Už navždy. Lenže utečenec nemyslí v pojmoch ako „navždy“ alebo „definitívne“. Hovorí si: „Zajtra. Dnes. Teraz.“ Utečenec ide tam, kam ho poháňa sila. Migrácia zo mňa urobila spisovateľa.
Každý, kto odchádza, necháva za sebou prázdne miesto. Emigrácia vzdelaných ľudí vytvára vákuum, do ktorého môže poľahky preniknúť extrémizmus. Vzdelaná elita podporuje pokrok, ekonomický i morálny. Jej hodnoty a spôsob život určujú, akým smerom sa spoločnosť vyvíja. Sekulárne koncepcie občianskej spoločnosti šíri sebavedomá stredná trieda. Vzdelaní ľudia sú pieskom v súkolí diktátorských režimov. S vlnami utečencov mnohé z toho odchádza.
Poznám jedného historika umenia z Aleppa. Žije na východe Holandska. Priviedla ho sem láska. V cudzom prostredí sa pevne chopil príležitostí a tvrdo pracoval. Vďaka tomu sa uchytil a stal sa jedným z hlavných galeristov ázijského a islamského umenia. Hovorí plynule po čínsky a cestuje po celom svete.
Väčšina utečencov je však nevzdelaná a bude mať problémy začleniť sa do ekonomického sveta. Naučiť sa jazyk trvá roky, naučiť sa zvyky a tradície v novej krajine trvá celý život. Utečenci žijú v štvrtiach s vysokou nezamestnanosťou. To oslabuje sociálnu súdržnosť.
Nehovoriac o nebezpečenstve, že mladých utečencov môže kultúrny šok a frustrácia zradikalizovať – tvoria potenciálne nebezpečnú menšinu.
Obrovská úloha
V mojom okolí vidím deti Iračanov, Iránčanov, Afgáncov a Kurdov, ktorí sa do Holandska prisťahovali pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Študujú medicínu, sú medzi nimi speváci, novinári, majitelia reštaurácií. Ukazujú, že sen o spoločenskom úspechu sa môže stať skutočnosťou.
Vstupujeme do novej éry. Európa má dvadsaťpäťročnú skúsenosť s kvalifikovanými utečencami. Z toho môžu čerpať aj noví prichádzajúci utečenci. Je na spoločnosti, či nasadí všetky sily, aby sa integrácia týchto ľudí s ich talentmi podarila.
Verzia pre tlač
