Utečenecká kríza sa stala na Slovensku strašiakom ešte skôr, než by sa nás priamo dotkla. V mene ochrany Slovenska sa vláda priživuje na prirodzených obavách, vyhrocuje emócie, podnecuje neznášanlivosť. To svedčí o neschopnosti mať skutočnú a hodnotnú víziu. Namiesto vízie nastupuje demagógia a cynický populizmus.
Opäť sa presadzuje negatívne vymedzovanie, vytesňovanie názorových oponentov a vytláčanie poctivejšej diskusie. Raz rovnako otvorene ako v polovici deväťdesiatych rokov, inokedy sofistikovanejšie. No zakaždým v duchu „boja proti vnútornému i vonkajšiemu nepriateľovi“ a s ochranárskou rétorikou.
Vyvolávaním strachu a nenávisti a vznášaním tieňa kolektívnej viny premiér posúva Slovensko k policajnému štátu. Obeťou takejto politiky sa však časom môže stať ktorýkoľvek názorový oponent, či ktorákoľvek názorová skupina.
Predstavitelia vlády hovoria o patriotizme a národnej hrdosti. Vymedzujú ju však rovnako ako všetci nacionalisti a autoritárski vodcovia v dejinách – zásadne proti niekomu a niečomu. Takýto spôsob mobilizácie masy mal v dejinách zakaždým tragické vyústenie. Vláda, ktorá namiesto upokojovania situácie šíri princíp kolektívnej viny, vyvoláva napätie a rozdúchava najnižšie pudy, je pre ľudí väčším ohrozením než tí, pred ktorými nás vraj chráni.
Falošná ochranárska rétorika a bojovná podoba národovectva pripomína ducha ochranárskeho obrodenectva z prvej polovice devätnásteho storočia, podľa ktorého sme permanentne ohrozovaní a za humnami na nás číha nežičlivý a nepriateľský svet.
Okolitý svet sme v dejinách až pričasto vnímali ako svet, ktorý nás ohrozuje, krivdí nám a je nám cudzí, a napokon sme sa voči nemu vymedzovali. Niekedy oprávnene, inokedy nie. Príliš často sme si v dejinách vytvárali útrpný pocit ukrivdených obetí. Našu hrdosť sme budovali a posilňovali na mýtoch, ktorými klameme seba samých.
Sme opakovane zaskočení okolitým svetom, ktorému nevieme (alebo nechceme) rozumieť, pretože sme sa nenaučili hlbšie a pravdivejšie rozumieť sebe samým. Problémy nevnímame ako výzvy, ale zväčša ako ohrozenia či krivdy. Kým okolitý svet hľadá spoločné riešenia, my si utvárame pocit ohrozenia a bezmocnosti a potom chceme, aby ho z nás sňal sebavedomý vodca. A tak sme opäť raz vystavení hysterickému jazyku národnej sebaobrany.
V slovenskej politickej sfére dnes neprebieha žiadny spor o podobu našej účasti na európskom riešení migračnej krízy. Najmä preto, že opozícia (česť výnimkám) neponúka alternatívu voči premiérovej rétorickej agresivite, naopak, od začiatku nepochopiteľne surfuje na Ficovej vlne (a tým, pochopiteľne, stráca). Nedokáže sa proti rétorickej agresivite spojiť a ponúknuť alternatívu. Tým však podceňuje i odrádza vlastných voličov.
Modernú štátnosť nemožno budovať inak než v rámci európskej integrácie a vzájomnosti. Nemožno byť za Európu a zároveň odmietať ľudí, čo utekajú pred terorom a snažia sa zachrániť svoj holý život i život svojich detí. Nemožno sebecky odmietať spoluúčasť na pomoci druhým a zároveň sa domáhať eurofondov. Nemožno hovoriť o slobode chrbtom k obetiam. A nemožno vyznávať Boha chrbtom k obetiam dejín.
Otázka je, či sa podarí, a ak áno, kedy, vrátiť Slovensko z periférie späť do európskej diskusie i k účasti na riešeniach.
Provinčná úroveň súčasnej slovenskej politiky nás izoluje od sveta, v ktorom sú problémy vnímané ako výzvy a riešenia sa hľadajú spoločne. Odmietanie diskusie a demonštrácia neznášanlivosti, otvorené priznanie sa k nezáujmu o ľudské práva a nazývanie názorových oponentov ľudskoprávnymi svätuškármi je prejav mocenského gaunerstva a cynického populizmu. Čo však možno očakávať od vlády, pre ktorú sú symbolom národnej hrdosti pohlavné orgány Svätoplukovho koňa?
Verzia pre tlač
