Cirkev začala formulovať svoj postoj k zlu vo svete najmä v reakcii na dualistické filozofické a náboženské učenia.

Manichejci učili o dvoch rovnocenných princípoch usporiadania sveta, o princípe dobra a princípe zla. V roku 325 zasadol koncil v Nicei, ktorý okrem iného vyhlásil, že Boh je stvoriteľ všetkého a teda zlo nemôže mať vlastnú podstatu a existovať rovnocenne vedľa Boha. Bolo to kľúčové vyjadrenie pre zachovanie idei Božej všemohúcnosti a všestvoriteľského princípu.

Stále sa meniace sociálne pomery umožnili vznik novým dualistickým hnutiam (napríklad katarom) a tak cirkev musela nanovo premyslieť existenciu zla. Katari pestovali nepriateľstvo voči telu a hmote. Boli pre ne zlom, ktoré zväzuje dušu. Oslobodiť sa dalo jedine askézou a prísnym duchovným životom, čo vlastne znamenalo utiecť zo sveta.

Zvnútornený konflikt

Keď potom IV. lateránsky koncil v roku 1215 podrobnejšie spresnil náuku o pôvode zla, v zásade nepovedal nič nové, len viac zdôraznil, že všetko zlo, respektíve hriešnosť človeka vychádza z jeho vlastného zlyhania. O dvesto rokov neskôr koncil vo Florencii vyhlásil, že hoci človek upadá do hriechu, ľudská prirodzenosť ako taká je dobrá.

Rozvinutie myšlienok Augustína Aurélia a potom priamo aj učenie Tomáša Akvinského zavŕšili stredoveké myšlienkové pochody. Augustín na dlhé obdobie ovplyvnil európske teologické myslenie a môžeme povedať, že na jeho myšlienkach staviame dodnes. Napríklad dodnes hovoríme o zle ako o nedostatku dobra. Myšlienka dedičného hriechu zase priniesla individualizáciu a moralizáciu hriechu. Morálne zlo sa stalo osobnou, etickou kategóriou. Prestal sa riešiť konflikt medzi Bohom a diablom a jediný konflikt, ktorý zostal, je konflikt vnútri človeka. Zlo sa stalo antropologickým a dejinným problémom. Tomáš Akvinský zase zdôraznil, že Boh zlo dopúšťa, nie spôsobuje. Boh nechce zlo, ale dopúšťa ho tým, že človek má slobodnú vôľu.

Prvotná kresťanská teodicea (náuka o pôvode zla vo svete), ktorá viac menej pochádza od Augustína, nie je úplne mimo dnešného chápania. Aj bez idei Boha sa dá rozmýšľať o zle vo svete len ako o nepochopení, či nedostatku dobra (vrátane patologických dôvodov konania zla).

Chabý koncept predestinácie

Kalvínovi sa tomistická koncepcia, že Boh zlo iba dopúšťa, zdala málo dôrazná. Je pravda, že Tomáš Akvinský neuviedol Boha do priameho vzťahu so zlom, nechal ho tak trochu bokom. Nechal ho prizerať sa. Kalvín sa však snažil vrátiť Boha na piedestál moci. Boh, ktorý nemá úplne pod kontrolou správu sveta, je pochybný Boh. Preto je Kalvínov Boh predovšetkým všemocný, vševediaci a všadeprítomný, a teda je za všetkým. Všetko sa deje z jeho vôle. Dobré aj zlé.

V tejto koncepcii však potom Kalvín nutne chápe zlo ako výchovný prostriedok pre človeka. Túto svoju argumentáciu podopiera citátmi z Biblie, až dôjde k náuke o predestinácii, čo znamená, že Boh človeka predurčuje k dobrému i zlému. Tu sa však Kalvín dostal do slepej uličky. Musel totiž odpovedať na otázku: Ak Boh človeka predurčuje aj k zlému, ako ho potom môže kvôli tomu trestať, dokonca zavrhnúť? Kalvín to krkolomne vysvetľuje na Judášovom príklade a na rozdiele medzi Božím príkazom a Božou vôľou. Toto je však už nič nehovoriaci rozumový konštrukt, ktorý nič nevysvetľuje ani k ničomu neinšpiruje.

Leibnizov optimistický koncept

Doba potom kráčala ku skepticizmu a skeptickému materializmu, ktorý zase razil cestu ateistickému materializmu. V tejto duchovnej kríze sa už nekládli otázky o zlučiteľnosti dobrého Boha so zlom, alebo jeho vzťahu k človeku, ale nastolila sa otázka o Božej existencii vôbec.

Nemecký filozof Leibniz sa preto pokúsil ešte raz obhájiť základné piliere teodicey. Práve on preslávil tento termín. Svet, v ktorom žijeme, považoval za najlepší zo všetkých možných svetov. Pod toto by sa nepodpísal ani Augustín, ani Tomáš Akvinský, ba ani Kalvín. Leibniz totiž veril v dokonalého a dobrého Boha, ktorý akoby „predznačil“ harmóniu tohto sveta. A v tomto predznačení sa ráta aj so zlom.

Leibnizov optimistický koncept verí v rozumnosť Božieho diela, a snaží sa aj v zle objavovať pozitívne stránky. V dobe plnej neistoty mal Leibniz veľký úspech. Treba však povedať, že nepriniesol nič nové, čo by už dávno pred ním nepovedal Augustín. Leibnizov prínos je azda len v tom, že nadobro udomácnil termín teodicea v náboženskom i filozofickom kontexte.

… článok pokračuje na ďalšej stránke ►