V priebehu dejín sa postupne ukázalo, že hranica medzi posvätným a profánnym sa nedá jednoznačne vymedziť. Taliansky spisovateľ Alessandro Baricco si však myslí, že také hranice existujú v kultúre a vníma ich ako hranice medzi tvorbou a deštrukciou, respektíve medzi tvorcami a ničiteľmi.
Podľa Barrica sa deliaca čiara tiahne medzi tými, ktorí kultúru tvoria a majú z nej potešenie a tými, ktorí ju ničia. Ničitelia sú barbari, či mutanti. Barricova kniha Barbari je knihou esejí, ktoré postupne vychádzali paradoxne v novinách, ktoré sú považované za vlajkovú loď – Barricovými slovami povedané – barbarov.
Barbarská strata duše
Pretože Barrico je majster v príkladoch a obrazoch, hneď na úvod sa dozvedáme, že Beethoven bol vo svojej dobe považovaný za povrchný talent, ktorý dbal viac o svoj výzor než o svoju hudbu. Jeho „Deviata“ bola považovaná za hudbu pre podobne povrchných ľudí; dnes by sme povedali pre tých, ktorí čítajú a sledujú bulvár. Už tento „beethovenovský paradox“ naznačuje, že určiť, čo je barbarstvo alebo kto je barbarom, nie je vôbec ľahké. Napriek tomu Bariccovi je to jasné a chce o tom presvedčiť aj nás. Toto nás však rozladí tým viac, čím viac „barbarských“ čŕt na sebe objavíme. Je to zámerná provokácia?
Ďalšie „motto“, ktoré si Barrico vybral, je inšpirované W. Benjaminom, ktorý svoju dobu spoznával napríklad aj cez Mickey Mousa. Hľadať zmysel v najkomerčnejších symboloch doby nie je prevratnou myšlienkou. Napríklad Foucault nás naučil, že ak chceme pochopiť dianie okolo nás, nemáme sa sústrediť na vrcholné diela filozofov, ale čítať veci písané pre bežných ľudí. To, čím sú ľudia zahlcovaní, čo čítajú a majú radi, čo sa im ponúka ako kultúra, je kľúčom k pochopeniu diania. Baricco si mohol vziať príklad aj od Umberta Eca, ktorý sa zaoberal komiksami. Pretože však Eca považuje za postmoderného knižného barbara, necháva ho bokom.
Barbari, ako naznačuje jeho posledné a najdôležitejšie motto, sú ľudia, ktorí z vlastnej vôle stratili svoju dušu.
Knižná komercia
Plienenie kultúry súčasnými barbami prebieha podľa Barrica napríklad v rovine komercializácie kníh. Až do polovice 18. storočia autori kníh a čitatelia tvorili úzku komunitu, ktorej hranice určovala vzdelanosť. S rozšírením gramotnosti vznikla myšlienka o širšom čitateľskom publiku. Keďže na čítanie je potrebný čas i peniaze, muselo sa počkať, kým doba na tento obchod dozrie. A ona dozrela.
Baricco tvrdí, že sa dnes predáva viac kníh ako v minulosti a že z hľadiska kvality ide len o proporčnosť. Barbari náročnú literatúru jednoducho nevedia čítať, pretože nemajú za sebou literárnu tradíciu, aby si dokázali vychutnať krásu skutočných kníh. Museli by poznať literárny jazyk a mať určitý vkus i predstavu o kráse, ktoré boli svojho času budované v literárnej tradícii.
Skúsenosť podľa googlu
Vyhľadávač zoraďuje stránky podľa ich návštevnosti. Tie, ku ktorým vedie najviac odkazov, sa dostanú dopredu. Tento princíp je známy z akademických kruhov. Čím viac citácií, tým významnejší vedec.
Lenže skúsenosť v minulosti bola vecou erudície, trpezlivosti a hĺbky. Mutant nemá čas, aby šiel do hĺbky. Poznanie a skúsenosť však potrebuje. Skúsenosť podľa googlu má zabrániť námahe. Namiesto schádzania do hĺbky, dnešný človek cestuje po povrchu. Dieťa doby tak dokáže počúvať hudbu, písať nejaký projekt, periférne sledovať televízor, čítať popri tom internetové noviny, prípadne chatovať. „Obývať čo najviac možných oblastí s dostatočne nízkou pozornosťou je tým, čo sa evidentne chápe ako skúsenosť,“ tvrdí Baricco. Verí, že poznanie musí byť spojené s námahou.
Uhol pohľadu
„Stratení kráčame, oplakávame čas, keď boli gestá autentické, a žijeme v dobe, v ktorej sa neautentickosť stala synonymom existencie.“ Barbarstvo v bariccovskom zmysle je však len uhlom pohľadu. Jeho uhlom pohľadu. On by však s týmto tvrdením iste nesúhlasil. Vo svojej knihe zjednodušuje ako barbar. Zjednodušuje a povzbudzuje sa výrazmi ako „Bingo!“, „Máme to!“, „Voilà“. Jednoduché a efektné. Ako Baricco.
