Tibetský dalajláma sa zúčastnil na stretnutí laureátov Nobelovej ceny za mier v Ríme (malo byť pôvodne v Juhoafrickej republike, ale tam by ho nepustili) a zaujímal sa vo Vatikáne, či by ho prijal najväčší z našich moderných katolíckych svätcov, pápež chudobných František.
Svätý muž jeho žiadosť prostredníctvom svojho hovorcu odmietol s poukázaním na „delikátnu situáciu“ vo vzťahoch s Pekingom. Vraj nie že by azda mal strach, ako dalajlámovi následne vysvetlili zástupcovia Vatikánu, ale má obavy o osud čínskych katolíkov. Je to od pápeža správanie zbabelé, zradné, ohavné – a najmä politicky zhubné.
Vždy mi trochu vadilo, keď okázalo demonštrovali svoju solidaritu s Tibetom a Dalajlámom povedzme Havel alebo Schwarzenberg – mal som dojem, že si na nešťastí Tibeťanov prihrievajú vlastnú politickú polievočku. Ale prehltol som to, pretože je zjavné, že Čína Tibet proti jasne vyjadrenej vôli miestneho obyvateľstva okupuje, že Dalajláma je legitímnym predstaviteľom Tibetu a že sa také veci jednoducho nemajú za žiadnych okolností mlčky trpieť.
Nemožno vyobchodovať nešťastie Tibeťanov za šťastie čínskych katolíkov, je to nemravný kšeft. A navyše, pápež tak čínskym papalášom dáva najavo: keď na mňa pritlačíte, funguje to. Som ustráchaný. Môžete to skúšať znovu. Robí teda to isté, čo v Číne pred nedávnom predviedol český mekota a zadubenec Zaorálek. Len v prípade hlavy katolíckej cirkvi je to ešte nepredstaviteľne väčšia hanba.
