Sloboda je dnes už samozrejmou súčasťou nášho života a už sa ani nezamýšľame nad tým, ako by sa žilo bez nej. Sú však ľudia, ktorí si ju uvedomujú každý deň a tešia sa z nej, pretože pamätajú časy, keď mohli o nej iba snívať. Jedným z nich je katolícky kňaz Anton Srholec, čerstvý držiteľ Európskej Ceny pamäti národa Post Bellum, ktorú mu udelili 17. novembra v Prahe.
Som šťastný, že som sa dožil slobody…
Anton Srholec strávil desať rokov vo väzení, neskôr manuálne pracoval bez možnosti slúžiť ako vysvätený kňaz. Keď prišla Nežná revolúcia, vstúpil do dôchodkového veku, a hoci ani napriek zmene režimu nedostal od arcibiskupa Sokola súhlas na pastoráciu, žiť 25 rokov v slobodnej spoločnosti je pre neho stále vzácne. „Prijímam to ako zázrak, že som sa toho vôbec dožil,“ povedal Anton Srholec v diskusii Nadácie Polis v Žiline. „Kariéru som neurobil, ale na to, aby bol človek šťastný, nemusí byť prezidentom, ani milionárom. Mne stačí, že som 25 rokov slobodný, že sa môžem vyjadrovať, ako viem a nikto ma nesleduje, nekontroluje a neudáva, doslova to prijímam ako Boží dar. A myslím si, že tých 25 rokov patrí k najpožehnanejším, ktoré sme prežili.“
Ako hovorí, sloboda pre neho znamená po ťažkých časoch, keď sme boli len satelitom Moskvy, návrat do Európy. „Či chceš alebo nechceš, či sa ti to páči, alebo nepáči, si dieťaťom tejto európskej civilizácie. Kresťanstvo – to je naša európska kultúra a ja sa k nej hlásim. Ale nie je to nič nové, my sme vždy boli súčasťou Európy, vlastne sme sa len vrátili domov.“
Sila priateľstva
So spomienkami na ťažkú robotu v jáchymovských baniach, vo fabrikách a na stavbách sa mu vynárajú aj spomienky na konkrétnych ľudí, na spolupratričnosť s nimi a ich priateľstvá. „Zodrel som sa fyzicky, ale naučil som sa žiť svoju slobodu a ľudskú dôstojnosť aj pri lopate a krompáči,“ povedal Anton Srholec, ktorý ani napriek ťažkému životnému údelu nie je zatrpknutý.
Svoju „farnosť“, ktorú nedostal v minulom ani v súčasnom režime si vybudoval z komunity ľudí bez domova, ktorým dnes pomáha. „Človek musí svoje srdce krájať, a pritom ho má ako vrabec,“ pripomína na margo pomoci a priateľstva. „Podľa ovocia sa poznáva strom. Moji priatelia ste vy, ktorí sa v akomkoľvek tele a akomkoľvek povolaní snažíte nezamrznúť, ísť dopredu, vytvárať svet, v ktorom sa lepšie žije.“
Neúcta k utrpeniu?
Priznáva, že ho trochu trápilo, že všetky ocenenia odstal od občanov, inštitúcií, ale ani jedno od cirkvi, ku ktorej patrí. „Žijem však slobodne. Poznal som štyroch farárov, ktorých zavraždili komunisti a dnes si na nich nikto nespomenie. Neviem, ako sa to mohlo stať. Je to nedostatok úcty k tomu, čo sme prežili? Alebo je to potreba aktualizovať naše kresťanstvo? Aby sa nezredukovalo len na to kostolné, ale aby to bola kultúra života. Pre mňa je kresťanstvo o živote, o človeku, o kultúre. Bez Ježiša nevieme a nemôžeme žiť, ale nemôžeme žiť po starom.“
(Foto: Ľubo Bechný)
