Po tom, čo Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) neprijal na konanie kauzu Cervanová, vyvstáva otázka, či je vôbec jeho súčasnou ambíciou sledovať, či sa občanom európskych krajín naplnilo právo na spravodlivé súdne konanie. Pretože v tomto prípade sudcovia doteraz váženej európskej inštitúcie na to priam trestuhodne rezignovali.
Otázka je, ako si sudcovia ESĽP mohli nevšimnúť, a ak si všimli, ako mohli bagatelizovať fakt, že slovenské súdy ignorovali 8 tisíc strán listinných dôkazov, ktoré sa našli v roku 2004 v policajnom archíve v Levoči. Ide o dôkazy, ktoré zhromaždili prví vyšetrovatelia vraždy medičky Ľudmily Cervanovej a ktoré jasne dokazujú, že vyšetrovanie bolo od začiatku hrubo manipulované.
Sú to dôkazy, ktoré vykonali policajti, a teda nejde o žiadne podradné amatérske pseudodôkazy. Orgány činné v trestnom konaní o nich museli vedieť, no úmyselne ich zatajili pred súdmi až do obdobia, kým sa tieto dôkazy našli v levočskom archíve.
Čo ukrýval levočský archív?
Najdôležitejším dokumentmi, donedávna starostlivo ukrytými v archíve, sú písomné záznamy o prvých výsluchoch svedkov hneď po vražde medičky Ľudmily Cervanovej . Polícia vypočula do 320 účastníkov diskotéky z 9. júla 1976 v Unic klube v Mlynskej doline, kde bola aj Cervanová. Aj podľa neskorších verdiktov súdov ju tam svedkovia videli naposledy a odtiaľ ju mali páchatelia uniesť a neskôr zabiť. Vo viacerých záznamoch z výsluchov tesne po vražde ju svedkovia vo svojich výpovediach spomínajú. Avšak ani jeden z vypočutých nespomína žiadneho z Nitranov, ba ani tie osoby, ktoré o niekoľko rokov neskôr záhadným spôsobom hovorili o účasti Nitranov na tejto diskotéke.
Svedkovia, ktorých polícia vypočula hneď po vražde medičky, teda opisujú celkom iný priebeh diskotéky, na ktorej bola Cervanová naposledy videná, než svedkovia, ktorých policajti vypočuli o päť rokov neskôr. Akoby šlo o dve rôzne udalosti s odlišným osadenstvom. Môže súd v ktorejkoľvek demokratickej krajine čosi podobné ignorovať? Je nad slnko jasnejšie, že nemôže. Aj keď sa v októbri tohto roku sudcovia ESĽP zatvárili, že na čomsi podobnom nezáleží.
Čo môže byť väčšou manipuláciou súdneho konania než fakt, že sudcovia sa rozhodnú tie dôkazy, ktoré svedčia o nevine obžalovaných, jednoducho nebrať do úvahy? A načo potom vôbec existuje Európsky súd pre ľudské práva, ak sa jeho sudcovia odmietnu zaoberať takýmto flagrantným porušením ľudských práv?
Ignorovanie kľúčových svedkov
Medzi výpoveďami, ktoré polícia zaznamenala v júli 1976 a napokon boli založené do levočského archívu, je aj výpoveď manželského páru Veroniky a Jozef B. Ich výpoveď sa v súdnom spise nenachádza. No nielen to. Obaja sa pokúšali vypovedať pred senátom Najvyššieho súdu v čase, keď sa ešte pojednávalo o prípade zavraždenia Ľudmily Cervanovej, ale predseda senátu ich odmietol. Obrátili sa aj na generálnu prokuratúru. Nikto ich nevypočul ani tam.
Veronika a Jozef B. onoho 9. júla 1976 videli niečo celkom iné, než tvrdí rozhodnutie Najvyššieho súdu z roku 2006. Stretli totiž v ten deň Cervanovú po desiatej večer a približne o štvrť hodiny neskôr ju videli nastupovať do auta, v ktorom však nesedel ani jeden z odsúdených.
Na jeseň 2006 manželský pár vďaka medializovaným informáciám pochopil, že napriek nájdeným levočským dokumentom nikto nevzal do úvahy ich výpoveď. Preto sa rozhodli znovu vypovedať. Dňa 30. novembra 2006 sa Jozef B. vybral na Najvyšší súd. „Z vrátnice mi zavolali hovorkyňu Najvyššieho súdu pani Evu Rupcovú. Tá mi telefonicky oznámila, nech počkám, že sa spýta predsedu senátu. Po niekoľkých minútach mi zavolala naspäť a oznámila mi, že podľa predsedu senátu sa dokazovanie už ukončilo. A vraj ak mám niečo nové, nech idem na políciu,“ povedal o svojej skúsenosti Jozef B. Jeho slová neskôr potvrdila aj samotná Eva Rupcová.
„Polícii príliš neverím,“ priznal sa Jozef B. „Tak som šiel na generálnu prokuratúru. Povedali mi, že mi zavolajú, ale do dnešného dňa sa mi nikto neohlásil.“
Jozef a Veronika B. v onen osudný večer 9. júla 1976 šli na cintorín v Mlynskej doline navštíviť hrob svojho štvorročného syna. Cintorín je blízko Unic klubu. „Až k hrobu nášho synčeka bolo počuť hudbu z diskotéky z internátu vedľa cintorína,“ spomína si Jozef. „Bola tma, okolo pol desiatej, keď sme vyšli z cintorína na zastávku autobusu. Jeden spoj sme zmeškali a na ďalší sme na zastávke čakali. Okolo štvrť na jedenásť sme si všimli prichádzať po chodníku mladú dievčinu s veľkou cestovnou taškou. Bola veľmi pekná s dlhými čiernymi vlasmi. Asi dvadsaťročná.“
Bola to práve Ľudmila Cervanová. Zastala pri Veronike, s ktorou sa dokonca začala rozprávať. „Spýtala sa ma, či sme nevideli odchádzať autobus, vraj sa veľmi ponáhľa, pretože cestuje do Košíc,“ spomína si Veronika. „Obávala sa, či vôbec chytí rýchlik. Povedala mi, že keby išlo nejaké auto, stopla by ho a odviezla by sa v ňom na stanicu.“
Aj podľa neskorších verdiktov súdov Cervanová v osudnú noc chcela nočným rýchlikom cestovať do Košíc za svojím snúbencom. Veronika a Jozef B. spolu s Cervanovou naďalej čakali na zastávke. Okrem nich tam boli dve ďalšie mladé ženy, ktoré sa z diskotéky vracali domov, a jeden opitý muž, ktorý v kuse vykrikoval.
Tesne pred pol jedenástou k zastávke prišiel malý dvojdverový Volkswagen, známy aj ako „chrobák“. Auto išlo pomaly a malo zapálené len parkovacie svetlá. „Zastalo pár metrov pred zastávkou smerom do mesta,“ tvrdí Jozef B. „Či im dievčina zakývala, aby zastali, alebo zastali z vlastnej vôle, to neviem. Všimol som si len, že ten, čo sedel na pravej strane, vedľa šoféra, mal otvorené okno.“
Podľa oboch svedkov Cervanová podišla k autu a chvíľu sa zhovárala s osádkou auta, ktorú tvorili traja muži. Potom jeden z nich, sediaci vedľa šoféra, vystúpil z auta, odsunul svoje sedadlo a Cervanová nastúpila dozadu. „Videli sme ich, lebo keď otvorili dvere, v aute sa zasvietilo,“ dodáva aj po rokoch Jozef B. „Zreteľne sme videli osádku. Všetci traja boli tmaví. Jednoznačne sme si všimli, že to neboli naši, belosi. Boli to Arabi alebo černosi. Ten, čo vystúpil, bol vysoký, počerný, s krátkymi čiernymi vlasmi. Potom vyrovnal sedadlo, zavrel dvere a nastúpil aj on. Auto sa pomaly pohlo.“
Veronike B. sa zdalo čudné, že auto ani potom riadne nezaplo svetlá. Preto si na kus papiera napísala to, čo videla z neosvetlenej ešpézetky. Podľa jej svedectva sa ŠPZ auta začínala W 24, alebo 25. Viac nevidela. Išlo teda o viedenskú ešpézetku.
Keď manželia asi po dvoch týždňoch po tejto udalosti v júli 1976 zachytili výzvu, nech sa prihlásia na polícii tí, čo by mohli pomôcť objasniť únos a vraždu Ľudmily Cervanovej, rozhodli sa vypovedať. O dva týždne neskôr Veroniku B. niekto napadol na ulici. Priskočili k nej dvaja muž, schytili ju, vtiahli do svojho auta tvrdiac, že sú policajti a že musí ísť s nimi ešte raz vypovedať. Muži sa však nelegitimovali. Na hluk sa pri ich aute pristavilo niekoľko ďalších ľudí. Veronika to využila, rýchlo si otvorila druhé dvere auta a ušla.
O dva roky neskôr sa Veronika B. zamestnala na pošte. Podľa jej slov tam za ňou prišiel istý policajt a povedal jej, aby sa do prípadu Cervanová nestarala, lebo zle dopadne. Tak sa potom obaja manželia prestali zaujímať o to, čo sa stalo s ich výpoveďami.
Svoje mlčanie sa pokúsili prelomiť až začiatkom decembra 2006. Zdá sa, že zbytočne. Tak ako zbytočne uzreli svetlo sveta aj ďalšie výpovede svedkov z júla 1976. Odmietla ich vziať do úvahy aj takú dôležitá inštitúcia, ako je Európsky súd pre ľudské práva.
Pochybný postoj k ľudským právam
Podľa článku 6 Dohovoru o ľudských právach má každý právo na spravodlivé súdne konanie a v rámci každého obvineného treba dodržať zásadu „vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu“. V súvislosti minimálne so svedectvom manželov B. táto zásada bola v kauze Cervanová flagrantne porušená.
Tým, že sa ESĽP rozhodol prípad neprijať na konanie, a teda ignorovať svedectvá 320 ľudí vrátane manželov B., ktorí svedčili v prospech neskôr odsúdených, vysmial sa do tváre nielen im a odsúdeným, ale každému občanovi Európy.
