Zdá sa, že pápež František chce priniesť viac než len reformu cirkvi. V takom prípade je zmena klerikálnej a karieristickej mentality naozaj kľúčová, zamýšľa sa v magazíne National Catholic Reporter Robert Mickens, bývalý vatikánsky korešpondent londýnskeho týždenníka The Tablet. Úryvky z textu.
Teraz je to už oficiálne. Pápež František a niektorí členovia starej gardy v rímskej kúrii vedú otvorený boj o dušu a budúcnosť katolíckej cirkvi. Je to stret, v ktorom ide o zmysel nároku a výsad tradične spätých s klerikálnym étosom a dvorskou mentalitou, ktorá vo Vatikáne dlho panovala.
Argentínsky pápež to zreteľne potvrdil na predvianočnom stretnutí s najvyššími predstaviteľmi kúrie, kde odsúdil celý rad nesprávnych prístupov i príznakov správania, ktoré sú podľa neho chorobami ústredných orgánov cirkvi.
Aj keď jezuitský pápež nikoho priamo nemenoval, je jasné, že si myslí, že niektorých kardinálov a biskupov kúrie sužujú neduhy, ktoré vymenoval: prehnaný pocit vlastnej dôležitosti, túžba po moci a kontrole, nedostatok empatie voči druhým, oponovanie Duchu Svätému, karierizmus, a „veľmi vážne zlo“ v podobe dvojakého života, ktorý pápež nazval „existenciálnou schizofréniou“.
Príhovor trval vyše tridsať minút a vysokí úradníci sedeli po celý čas s kamennými tvárami. Pápež nezvyčajne takmer vôbec nedvihol zrak od svojich papierov a mimo pripraveného textu urobil iba niekoľko kratučkých poznámok. Jeho prejav bol pomalý a uvážlivý. Na konci preláti zdvorilo, ale bez nadšenia zatlieskali.
Už vo svojom prvom predvianočnom prejave k rímskej kúrii minulý rok bol pápež podobne kritický voči klerikalizmu a karierizmu medzi vatikánskymi úradníkmi. V tomto zmysle boli jeho doterajšie dve stretnutia veľmi odlišné od tých, ktoré mali jeho bezprostrední predchodcovia. Predchádzajúci pápež túto príležitosť využíval na reflexiu udalostí a problémov uplynulých dvanástich mesiacov a predniesol niečo, čo mnohí označovali ako „Správu o stave cirkvi“.
Tento rok však pápež František urobil niečo, čo ešte nikto pred ním neurobil.
Pápežovo pohŕdanie klerikalizmom a karierizmom nemieri len na vysvätených mužov. Je tiež namierené na rehoľníčky i laikov – na každého, kto udržiava „klerikálnu“ mentalitu, ktorá s vysvätenými ľuďmi zaobchádza privilegovane a uctieva si ich skôr ako pánov a vládcov než ako služobníkov a vodcov. Takí katolíci sú nielen vo Vatikáne, ale v celej cirkvi.
Ak sa pápež František snaží priniesť do cirkvi revolúciu a nie iba reformu – a niektorí cirkevní predstavitelia vrátane najvyššieho predstaveného jezuitského rádu sa domnievajú, že to tak naozaj je –, potom očista od takéhoto myslenia stojí v samom strede tohto úsilia.
