Pozitívna nostalgia ako spomínanie na niekdajšie zážitky, ktoré sme zažili nie vďaka bývalému režimu, ale napriek nemu, je namieste a sprevádza nás životom ako naša prirodzená pamäťová i citová stopa.
Na Slovensku však mnohí prežívajú nie takúto prirodzenú ľudskú nostalgiu, ale nostalgiu za komunistickým systémom ako takým. Zjednodušene môžeme hovoriť o troch základných dôvodoch takejto nostalgie, respektíve o troch skupinách ľudí s takouto nostalgiou.
Dôvody nostalgie za socializmom
Po prvé, sú to tí, čo po novembrových udalostiach stratili svoje viac alebo menej privilegované postavenie. Po druhé, ľudia, ktorí spravodlivosť chápu ako rovnostárstvo, a tak nevidia dôvod, prečo by mal byť rozdiel medzi bohatými a chudobnými, prípadne nové delenie na bohatých a chudobných v mnohom považujú – neraz oprávnene – za nespravodlivé.
Tretiu skupinu tvoria tí, čo prežívajú nostalgiu z hľadiska každodennosti. Stratili pôdu pod nohami porovnávajúc svoju životnú úroveň. Osobne ich zasahuje nezamestnanosť, či chudoba. Pritom však fenomén chudoby tu bol aj v časoch socializmu, len sa o ňom otvorene nehovorilo. Títo ľudia porovnávajú svoj dnešný život s tým predchádzajúcim a konštatujú, že sú na tom horšie ako vtedy. Mnohí sú na tom naozaj horšie, iní majú pocit, že im je horšie.
Tieto tri skupiny môžeme vymedziť aj na základe vekového rozvrstvenia. Okrem toho sa dajú charakterizovať aj základnými sociálnymi znakmi, ako napríklad vzdelanostnou a kvalifikačnou štruktúrou.
Je tu však aj ďalšia príčina, ktorá nepriamo tiež umožnila pretrvávanie takejto nostalgie: hrubá čiara z roku 1989. Tá spôsobila akceptovanie obracania kabátov a premenu komunistickej oligarchie na novú oligarchiu. To potom spochybňuje elementárne vnímanie spravodlivosti a spravodlivého rozdelenia v spoločnosti. Nesiahlo sa na bývalých čelných predstaviteľov totalitného režimu, ktorí očividne prekročili aj vtedy platné zákony, ako napríklad šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc, či Vasil Biľak, autor a signatár pozývacieho listu, na základe ktorého v auguste 1968 vojská Varšavskej zmluvy vstúpili do Československa. Ale nesiahlo sa ani na sudcov, ktorí súdili politicky, na objednávku režimu.
Potreba nájsť podobnú politickú reprezentáciu
Všetky vyššie uvedené skupiny potrebujú takých politikov, ktorí by stelesňovali ich mieru nostalgie a sklamania a zároveň kritického vnímania nositeľov reforiem a naštartovania trhovej ekonomiky a demokratických inštitúcií. Nikdy sa nestotožnili s poznaním, že základné slobody sú minimálne rovnako dôležité ako skyva chleba.
Nielen kvôli uvedeným dôvodom, ale aj pre viaceré hrubé čiary za minulosťou je u nás stále pomerne veľa zástancov „socializmu s ľudskou tvárou“ či ľudí s nostalgiou za bývalým režimom.
Formovanie slobodnej a otvorenej spoločnosti je dlhý proces
Popredný nemecký sociológ Ralf Dahrendorf hovorieval, že politický systém je možné zmeniť za šesť mesiacov, ekonomický za šesť rokov, ale hodnotový až za šesťdesiat rokov. Povedal, že transformácia postkomunistických spoločností bude prebiehať v troch fázach. Prvú fázu nazval časom právnikov, v ktorej sa napíše nová netotalitná ústava, túto fázu odhadol na pol roka. Druhú fázu nazval časom ekonómov a politikov, ktorí sa pričinia o vytvorenie podmienok pre politickú a ekonomickú slobodu. Táto fáza mala trvať podľa neho približne šesť rokov. Tretiu fázu nazval časom občanov. Rozumel tým čas premeny hodnôt, ktoré z obyvateľov vytvoria občanov. Tí potom budú vyžadovať prepojenie politiky s etikou. Čas občanov sa podľa Dahrendorfa dá dosiahnuť až po šesťdesiatich rokoch.
Máme za sebou len prvé dve fázy a nie sme ešte ani v polovici celkovej cesty k slobodnej a otvorenej spoločnosti.
Iba uskutočnenie všetkých troch fáz je podľa Dahrendorfa zárukou, že obsah zmien sa stal nezvratným. Postkomunistická spoločnosť sa až potom môže nazvať slobodnou spoločnosťou, ktorá si váži hodnoty otvorenosti a slobody.
Verzia pre tlač
