Český publicista Dan Drápal píše v revue Přítomnost o tom, že militantní islamskí fanatici na Blízkom východe zabíjajú kresťanov, no ani Spojené štáty ani EÚ proti tomu takmer nič nerobia. Skrátený text.
Keď za vojny nacisti vyvražďovali Židov, nemali záujem na tom, aby sa o tom vedelo. Vyhladzovanie Židov sa snažili utajiť tak pred vlastným obyvateľstvom (hoci by zrejme jeho väčšina s týmto vyhladzovaním súhlasila), ako aj a najmä pred cudzinou (hoci bolo Nemecko s veľkou časťou tejto „cudziny“ vo vojnovom stave).
Keď sú teraz vyhladzovaní kresťania na Blízkom východe, konkrétne na území, ktoré ovláda tzv. „Islamský štát“, sme o tom informovaní takpovediac v priamom prenose. Nik z nás nebude raz môcť tvrdiť to, čo po porážke Hitlera tvrdilo mnoho Nemcov: „My sme o tom nevedeli.“ Tí, čo zabíjajú kresťanov, sú natoľko presvedčení o „správnosti“ svojho konania, že svoje hrozné činy filmujú a fotografujú a potom sprístupňujú na internete. Na rozdiel od nacistov majú záujem na tom, aby sa o tom, čo robia, dozvedelo čo najviac ľudí.
Napriek tomu nie je vôbec jednoduché zistiť presnú pravdu. Pokiaľ sa k nám dostanú fotografie ukrižovaní alebo popráv, nevieme, či sú zo Sýrie, alebo Iraku (alebo azda ešte odinakiaľ), a spravidla tiež nevieme, či sú staré deň, týždeň, mesiac či rok. Bolo takto popravených päťdesiat, päťsto, päťtisíc?
Tak či onak, aj keď si nemôžeme byť istí týmito detailmi, je zrejmé, že kresťania na Blízkom východe nemajú žiadnu (bezprostrednú) budúcnosť. Človek by očakával, že „svet“ sa im bude snažiť bezprostredne pomôcť, pretože beznádejnosť ich postavenia je nepochybná. Napriek tomu však nič nenasvedčuje tomu, že by sa či už Spojené štáty alebo Európska únia snažili v tejto veci čokoľvek podniknúť.
Sám som sa snažil získať podporu niektorých vládnych činiteľov pre aspoň symbolickú pomoc týmto ľuďom. Zatiaľ márne.
Na druhej strane je zrejmé, že mnoho našich spoluobčanov, a to nielen kresťanov, situáciu sleduje a že im osud blízkovýchodných kresťanov nie je ľahostajný.
Predstavujem si historika z konce 21. storočia, ktorý píše prácu o udalostiach prvej štvrtiny tohto storočia, teda o udalostiach, ktorých sme svedkami – a vlastne aj aktérmi. Bude tento historik musieť konštatovať, že blízkovýchodné štáty boli „vyčistené“ od kresťanov – a že ich blahobytne si žijúci súrodenci v západných krajinách pre nich nepohli prstom? Alebo azda pohli, ale bolo to všetko príliš málo a príliš neskoro? Ako asi obstojíme pred súdom budúcnosti?
Budeme však stáť najmä pred iným súdom, ktorý má neporovnateľne vyššiu relevantnosť. Pred súdom toho, ktorý okrem iného povedal: „Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“
A tak mi zostávajú veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane radostné poznanie, že je tu veľa ľudí, ktorým nie je jedno, že pár tisíc kilometrov od nás zomierajú ľudia pre svoju vieru. Pre … našu vieru. Na druhej strane vedomie, že sme pre nich zatiaľ urobili veľmi málo.
(Zdroj foto: Flickr)
