Základným postojom premiéra Roberta Fica k protestujúcim občanom je, že ich nazýva anarchistami. Ako v situáciách, keď má z niečoho strach a je nervózny. Podobne pred časom nazval novinárov hyenami, čo mu však tí istí novinári akosi blahosklonne odpustili.
Keď Robert Fico vyčíňal v opozícii, odborárov pobehujúcich po uliciach a bratislavských nákupných centrách anarchistami nenazýval. Vtedy sa mu to hodilo. Dnes síce nechce odopierať ľuďom právo sa zhromažďovať, no zároveň tvrdí, že upiera právo, aby kritici (v jeho podaní blázni, poloblázni, hyeny a anarchisti) štvali ľudí a prenášali to do ulíc. Zrejme si to predstavuje tak, že by sa mohli zhromaždiť na námestí, prípadne na kubánskej ambasáde a spoločne si pripiť na jeho zdravie a nehynúcu starosť o blaho občanov.
Popri všetkom dianí mnohí zrejme prepočuli premiérovu nenápadnú vyhrážku, keď povedal, že „môže to viesť k veciam, ktoré nebudú pekné“.
Správanie sa premiéra prezrádza, že má z tejto situácie, pre neho celkom novej a doposiaľ nezažitej, veľký strach. Fico totiž čelí niečomu, na čo po celú svoju politickú kariéru nebol zvyknutý. Pretože vie, aký potenciál sa v nespokojnom dave skrýva, má strach. (Zjavne o tom malo byť upratanie Pašku – s využitím jedinečnej príležitosti vyprevadiť košickú kliku na perifériu bez vplyvu.) Do politiky vniesol nevraživosť, agresivitu, lož ako pracovný prostriedok. Zaviedol vládu oligarchie a autokracie, politické etiku odsunul ako neužitočný artefakt a umožnil korupčné a klientelistické praktiky. Teraz sa mu ako bumerang vracia to, čo sám dlhodobo zasieval. Jeho svet sa mu už pár mesiacov iba rúca.
Na druhej strane by si tribúni protestov mali dať pozor, aby nepodsúvali ilúzie typu „sme už blízko“. Pretože to tak nie je. Súčasné demonštrácie nesú všetky znaky protestov „proti“, no zatiaľ neponúkajú žiadne riešenie, koncepciu, či alternatívu. Ak sme už blízko, malo by byť jasné, čo a kto má prísť po „tom“. Zatiaľ to jasné vonkoncom nie je. Bolo by nanajvýš absurdné, ak by z dnešných protestov mali najviac vyťažiť Figeľ s Procházkom. (Je priam šarmantné i veľavravné, ako sa obaja držia tak, aby o protesty nezavadili ani náhodou.)
Matovič, Hlina a Lipšic zatiaľ vedia povedať, čo „nie“ a prečo. Popravde, tých šesť bodov nie je žiadnou koncepciou, môžu ich predkladať priamo na politickej pôde a nie na námestiach, navyše celý komplex problémov redukujú na zopár parciálnych, štrukturálny problém zamieňajú za čiastkový. No dajme tomu, že by Robert Fico požiadavky splnil. Čo potom? Boli by aktéri protestov spokojní? Absurdné.
Okrem toho ich spoločné výstupy s Kočnerovým kamarátom sú tiež znakom, že žiadnu koncepciu, žiadne riešenie nemajú. Mimochodom, otázka je, či práve Sulík má morálne právo vykrikovať o smradoch v politike. Nech si radšej prehrá video z raňajok s Kočnerom a hneď potom nech sa pozrie do zrkadla. A ak dnes hrdo hlása, že treba slušnosť a česť, aby sa niečo začalo meniť, tak by mal navštíviť svojho psychiatra, pretože slušnosť a česť tu nie tak dávno boli a on bol prvý, kto to potopil.
Niet pochýb, že protesty proti korupčným praktikám vlády Roberta Fica majú zmysel. Sú oprávnené a vyjadrujú pobúrenosť množstva ľudí. Ak však majú mať nejakú perspektívu a reálny politický efekt a majú viesť k skutočnej zmene, musí byť jasné, aká politická koncepcia a zmysluplná a udržateľná alternatíva sa ponúka. V opačnom prípade budeme od zmeny oveľa ďalej než si to sami lídri protestov myslia.
