Aby sme mohli analyzovať doterajšie pôsobenie majiteľa holdingu Agrofert vo vrcholovej politike, musíme si najprv zodpovedať otázku, prečo vlastne do tej politiky šiel, tvrdí šéfredaktor českého štvrťročníka Demokratický střed Tomáš Fošum. Mierne skrátený text.
Často sa poukazuje na obrovský stret záujmov, keď Babiš ako minister financií denne rozhoduje o veciach, ktoré sa tak či onak dotýkajú jeho firiem. Zákonite sa tak natíska hypotéza, že šiel do politiky kvôli svojmu podnikaniu. Iste, onen konflikt záujmov do vyspelej západnej spoločnosti nepatrí a treba naň neustále poukazovať. Babiš v ministerskej funkcii Agrofertu škodiť nebude a nevzdá sa ho. Peňazí však má dosť, takže „finančné“ dôvody pri vstupe do politiky asi nehrali primárnu rolu.
Prečo politika?
Vžime sa do pozície miliardára, ktorý počas posledných 25 rokov vybudoval jednu z najväčších českých firiem, ale kvôli svojej minulosti nosil znak na čele, keď sa zmieňovala jeho prednovembrová kariéra podmienená členstvom v KSČ a jeho pravdepodobná spolupráca s Štb. Vďaka svojim peniazom bol zaujímavý pre politikov (ktorých aj on kvôli mnohým svojim kšeftom potreboval) či umelcov, ale nedostávalo sa mu celospoločenského uznania. Ambiciózny Babiš sa tak v politike musel obmedziť len na zákulisné hry, na ktoré zrejme využíval aj niektorých spriatelených novinárov.
Ešte v roku 2011, keď sa osmelil k prvým verejným vystúpeniam pranierujúcim české politické pomery, asi veľmi neveril, že by sa on sám mohol postaviť na čelo politickej strany. Preto hovoril o svojom „zlom kádrovom profile“, priznával sa ku „karierizmu“ a ospravedlňoval sa, že nebol hrdina ako „pán Havel“. Keď sa však v septembri 2011 na konci televízneho programu Hyde park ČT24 dozvedel, že presvedčil 84 % hlasujúcich divákov, spokojne si vydýchol: „To je úžasné.“ Tu niekde sa možnože lámal chlieb, keď sa rozhodol postaviť nové politické hnutie na svojej osobe. A zďaleka nešlo len o novú výzvu pre muža blížiaceho sa šesťdesiatke, ktorý si svoje podnikateľské sny už splnil.
Babiš sa zjavne rozhodol zúčtovať so systémom, ktorý ho síce nechal zbohatnúť, ale s odkazom na jeho komunistickú minulosť ho odmietal pustiť ku kormidlu. Preto na jeseň 2011 porovnával stav českej spoločnosti s obdobím pred novembrom 1989, keď sa ľudia báli na verejnosti hovoriť svoje skutočné názory. Svoje útoky na „skorumpovaných“ politikov tak vydával za temer revolučný čin a tváril sa, že sa tak vystavuje nebezpečenstvu. Do toho opatrne primiešaval výroky relativizujúce špatnosť minulého režimu. Týmto mixom oslovil nemalú časť spoločnosti unavenú z vyprázdnenej českej politiky. Babiš nikdy nepovedal, že „za komunistov bolo lepšie“, len v rôznych obmenách vtĺkal ľuďom do hlavy myšlienku, že národ je dobrý, len tí politici to po dvadsať rokov kazili. Že s tými politikmi na čele so Stanislavom Grossom mal nadštandardné vzťahy, Babiš dnes zľahčuje.
Liberálna demokracia? Ďakujem, nechcem
Andrej Babiš sa určite nechce vrátiť pod červené vlajky, súkromné vlastníctvo mu bezpochyby vyhovuje. Lenže liberálna demokracia západného typu mu buď nevonia, alebo jej vôbec nerozumie, čo dokazujú aj jeho činy. Vezmime si napríklad jeho vzťah k médiám. Keď nepíšu to, čo chce, tak na ne buď hromží, alebo si ich rovno kúpi ako napríklad vydavateľstvo Mafra. Už viac než rok hrá vedenie Lidových novin a MF Dnes s verejnosťou hru na nezávislé noviny, do ktorých obsahu majiteľ, vrcholový politik a veľkopodnikateľ, vôbec nezasahuje a je mu jedno, čo sa tu (ne)píše. Pretože pre slobodnú spoločnosť sú nezávislé médiá nevyhnutné, zasadil jej Babiš ovládnutím najdôležitejšieho mediálneho domu ťažkú ranu. Navyše už ako minister financií sa dopustil neprípustného útoku na nový internetový denník Echo24, ktorému sa vyhrážal finančnou kontrolou. Pripomeňme si, že za Echom stoja ľudia, ktorí „utiekli“ z Lidových novin pred novým majiteľom Babišom. Ten sa síce za svoje slová neskôr ospravedlnil, ale kontrola do redakcie dorazila…
Babiš sa inšpiroval úspechom Vecí verejných, bojujúcich s politickými „dinosaurami“, ale poučil sa z ich chýb. S politickým marketingom si nechá poradiť, má naň podstatne viac peňazí než šéf „vévéčiek“ Vít Bárta, navyše ho podporuje nemálo biznismenov, ktorým sa predstava štátu riadeného ako firma pozdáva. Andrej Babiš disponuje istou charizmou a jeho „spravodlivé“ rozhorčenie nad neporiadkami typu korupcia mnoho ľudí zmiatlo. Platí to aj pre niektorých novinárov. Zatiaľ čo v prípade prenikania ľudí spätých s Bártovou firmou ABL do štátnej správy sa všetci oprávnene búrili, keď dnes na rovnaké posty prichádzajú nedávni zamestnanci Agrofertu, nerobí sa z toho žiadna veda. Pritom Babiš je pre parlamentnú demokraciu tisíckrát nebezpečnejší než Bárta.
Hnutie jedného muža pre všetkých
Doterajšou Babišovou výhodou je fakt, že takmer každej voličskej skupine niečo ponúka. Pravicového voliča si môže získať odporom ku zvyšovaniu daní a snahou šetriť štátne financie. Ľavicového voliča zasa láka v okamihoch, keď si nenápadne prisvojuje veci ako zvýšenie dôchodkov, ktoré vo vláde presadil jeho koaličný partner, sociálna demokracia. Priaznivcom KSČM sa môže páčiť jeho relativizovanie chýb komunizmu či jeho autoritárske chúťky. Zmätenie voličov završuje Babišovo zručné lavírovanie, keď na niektoré veci mení názor a hádže potom na koaličných partnerov, že ho k pôvodnému postoju donútili. Snažiť sa ANO niekam politicky zaradiť je plytvaním času. Hnutie nie je ani pravicové, ani ľavicové, nie je ani konzervatívne, ani liberálne. Ako správna „firma“ sa orientuje podľa diania na politickom „trhu“.
O špecifickej povahe ANO svedčí fakt, že má iba jednu podpredsedníčku Věru Jourovú, ktorá sa navyše chystá do Európskej komisie. Ostatní podpredsedovia odstúpili po tom, čo Andrej Babiš označil ich zvolenie za zmanipulované. Babišova personálna politika budí údiv, keď kandidátov na rôzne funkcie – naposledy šlo o post pražského primátora – vyťahuje ako králikov z klobúka. Tieto „osobnosti“ žiadny program, žiadna vízia nespája. Keby sa Babiš rozhodol odrazu odísť z politiky, ANO sa okamžite rozsype.
Štát som ja
Babiš stále ťaží z povesti čerstvého vetra, ktorý prečistil v zatuchnutej české politike vzduch. V programových veciach azda tápe, ale vo vymedzovaní si priestoru na politickom hrisku si počína takticky. Predovšetkým uzatvoril pragmatické spojenie s prezidentom Zemanom. Nie je to tak dávno, čo Miloš Zeman označoval Babiše kvôli jeho úlohe pri privatizácii Unipetrolu za nedôveryhodného. Dnes ho za výkon na financiách chváli. Babiš si uvedomuje, že pokiaľ by sa chcel stať premiérom, bude Zemana ešte potrebovať. Prezident už niekoľkokrát dokázal, že si s ústavnými zvyklosťami hlavu neláme, takže je lepšie s ním byť zatiaľ zadobre. Čo si od spojenia s Babišom sľubuje Zeman, nie je ešte celkom zrejmé.
V každom prípade oboch mužov spojil záujem na oslabovaní premiéra Bohuslava Sobotku, s ktorým má Zeman z minulosti nevybavené účty a pre Babiša zasa predstavuje súčasť onoho ponovembrového politického „matrixu“, voči ktorému tak rád bojuje.
Babiš nie je bežný demokratický politik západného typu, je to oligarcha odmietajúci si pripustiť, že by nemal byť zároveň politikom, veľkopodnikateľom a vlastníkom významných médií. Chce všetku moc. Potvrdzujú to jeho slová, že premiérsky post pre neho prichádza do úvahy len v jednofarebnej väčšinovej vláde. „Mne by to šlo rýchlo. V rámci koalície sa musíme dohodnúť a to trvá“ povedal svojim Lidovým novinám v máji tohto roku. Skrátka, ideálny model je riadiť štát ako firmu, pričom „štát som ja“.
Ako na predátora
Na jednom človeku žiadna zmysluplná politika stáť dlhodobo nemôže, navyše každý sa časom opozerá. Babišove divoké mediálne výstupy plné nepodložených útokov na „politikov“ a „kmotrov“ azda ešte niekoho bavia. Jeho programové kotrmelce však časom môžu vyzerať ako znak slabosti. Jeho demokratickí súperi v politické aréne by si mali uvedomiť, že zatiaľ čo oni hrajú s raketou na stolný tenis, šéf ANO drží v rukách baseballovú palicu. Babiš zatiaľ robí s „politikmi“ kompromisy, ale v pravý okamih ich hodlá vymazať z politickej mapy. Z biznisu je zvyknutý správať sa ako predátor, ktorý slabšie kusy likviduje.
Aby mohol demokratický blok Babišovi čeliť, musí pochopiť, v čom je šéf ANO silný. U voličov zaberá okrem iného jeho imidž alfa samca a dôraz na „odbornosť“. Nie že by mali demokrati napodobňovať ono zmienené ťahanie králikov z klobúka. Avšak otvoriť kandidátne listiny názorovo spriazneným osobnostiam, ktoré môžu stranícku politiku oživiť aj po odbornej stránke, sa javí ako nutnosť. Zároveň treba začať obnovovať dôveru ku klasickým politickým stranám, bez ktorých sa parlamentná demokracia neobíde. To je však úloha pre celú spoločnosť.
