V minulosti boli na perifériu vytláčané mimoeurópske miestne cirkvi. Dnes k tejto periférii smeruje európska cirkev. Latinskoamerický pápež by mohol preklenúť rozdiely i priepasti a napraviť dlhodobú anomáliu, píše taliansky politológ, profesor politických vied z Bolonskej univerzity Angelo Panebianco v článku pre denník Corriere della Sera. Úryvky z článku.
Je potrebné, aby sme sa v Európe zamysleli nad tým, čo znamená pre Európu, ale aj pre celú západnú spoločnosť, že máme pápeža, ktorý pochádza zo sveta značne odlišného od nášho európskeho. Pápeža, ktorý paradoxným spôsobom spája kultúrne rozdielnosti a schopnosť vzbudiť pozornosť, záujem, ba až nadšenie.
Vzťah medzi pápežom a jeho ovečkami, ako aj jeho pokus v hĺbke reformovať cirkev, sa týka katolíckeho sveta. A tí, čo do toho sveta nepatria, sa na pápeža môžu dívať iba s rešpektom. Vzťah pápeža k Európe sa však týka všetkých Európanov. Podobne ako sa ich týkajú súčasné geopolitické zmeny, spomedzi ktorých jednou z najdôležitejších je Bergogliov nástup na pápežský stolec.
Môžeme povedať, že príchod latinskoamerického pápeža napravil anomáliu, ktorá bola v posledných desaťročiach stále viditeľnejšia a závažnejšia. Kým mimo Európy sa katolicizmus šíril a upevňoval, nápadne ustupoval najmä tam, kde svojho času mala svoje srdce Respublica Christiana. Európa sa stala kontinentom, kde sa v posledných desaťročiach sekularizácia (v podobe dekristianizácie) zakorenila najhlbšie. Z toho hľadiska je Európa v porovnaní so zvyškom sveta (vrátane Spojených štítov) výnimkou. Ústup katolicizmu i kresťanstva ako takého na Starom kontinente je vyvažovaný jeho vitalitou a húževnatosťou v mimoeurópskych častiach sveta. Niektorí sociológovia náboženstva preto hovoria, že ak sa tento trend bude prehlbovať, kresťanstvo sa pomerne rýchlo môže stať výlučne mimoeurópskym náboženstvom. Z tohto hľadiska by Bergogliovo zvolenie malo túto anomliu zastaviť.
Táto voľba však má samozrejme omnoho širší geopolitický význam. Stala sa znamení a ilustráciou drastickej zmeny vplyvu západného sveta vo svetovej rovnováhe – v prospech nezápadných rozvíjajúcich sa krajín. Je normálne, že duchovní, či už pápež, alebo radoví kňaz, zásobuje svoju víziu myšlienkami a hodnotami spoločnosti, z ktorej pochádza. Bezpochyby krajina, v ktorej Bergoglio vyrastal a ktorá formovala jeho osobnosť, je tradícii liberálnej Európy značne vzdialená. Toto by mohlo viesť k viacerým problémom vo vzťahu medzi pápežom a Európou, svetom, ktorý Bergoglio pozná veľmi málo, a aj to málo, čo pozná, ho nijak zvlášť nenadchýna.
Veľkou silou katolicizmu vždy bolo, že dokázalo spojiť silu univerzálneho posolstva spásy so schopnosťou oceniť miestne skúsenosti a špecifiká. Toto platilo ešte aj za pontifikátu Jána Pavla II.
Centrum katolicizmu však ešte stále bolo silne zakotvené v Európe a mimoeurópske miestne cirkvi boli vykázané na perifériu. Dnes k tomuto okraju smeruje Európa, ktorú drží nad vodou iba to, že fyzické sídlo pápeža je v Ríme. Táto situácia je pre európskych katolíkov (v skutočnosti však pre všetkých Európanov) celkom nevídaná.
Teraz bude záležať na národných cirkvách, vrátane talianskej, aby zúročili to, čo je v európskej tradícii dobré, jedinečné a nenahraditeľné. Toto je nevyhnutné pre budúce dlhodobé a harmonické vzťahy s Európou. Okrem sympatií, ktoré súčasný pápež vzbudzuje, a odkazu, ktorý vysiela celému svetu, by mohol prelomiť bariéry a zaplniť priekopy, ktoré boli v dejinách vykopané a ktoré dnes oddeľujú Európu od zvyšku sveta.
(Foto: Flickr/Catholicnews)
