Karol Wojtyla výraznou mierou prispel k pádu komunizmu v Európe a ako prvý pápež z východnej Európy sa stal legendou. Je zaraďovaný medzi najväčšie postavy 20. storočia. Bol sklamaný, že po páde komunizmu sa vo východnej Európe začal vzmáhať nacionalizmus a v mene ekonomického rastu sa vytesňuje morálka, pripomenul v článku pre Le Monde novinár Henry Tincq, ktorý sa dlhé roky venuje témam náboženstva, cirkvi a dianiu vo Vatikáne. Nová kresťanská Európa, o ktorej Wojtyla sníval, zostala iba snom. Nesplnila sa mu ani túžba zmieriť západné a východné kresťanstvo.
Toto všetko sú veci, ktoré nezáviseli iba od neho. Sú však veci, ktoré od neho záviseli a ktoré mu Tincq vytýka ako vážne chyby. Proti škandálom v cirkvi neurobil takmer nič. Zastával sa mexického kňaza Marciala Maciela, a to aj napriek tomu, že jeho pedofilné správanie aj drogová závislosť boli preukázané. To, že Wojtyla nad podobnými prípadmi prižmúril oči, je zrejmé aj vďaka ráznym opatreniam jeho nástupcu, pápeža Benedikta XVI. Tincq pripúšťa, že takýto postoj Karola Wojtylu bol aj nechtiac ovplyvnený skutočnosťou, že kdesi hlboko v pamäti mal uložené útoky komunistickej moci v Poľsku proti cirkvi, keď sa komunisti snažili poľských kňazov diskreditovať aj vymyslenými osočovaniami takéhoto druhu.
Tincq sa stotožňuje aj s tvrdeniami, že kvôli pokročilému štádiu Parkinsonovej choroby sa mal vzdať úradu. Pápežov stav „oddialil nevyhnutné opatrenia v cirkvi“, myslí Tincq. Aj v tomto prípade možno Wojtylov postoj hodnotiť vo svetle prístupu pápeža Benedikta, ktorý sa pre ubúdajúce sily vzdal úradu. Tincq však zároveň priznáva, že nemožno za to kritizovať pápeža, ktorý neskrýval pred svetom svoj vážny stav a dával tak najavo, že cirkev chce byť blízko chorých, zraniteľných a trpiacich ľudí.
Wojtyla vedel, že s fungovaním rímskej kúrie je veľkým problém, no neumožnil jej reformu, vyčíta Wojtylovi Tincq, ktorému sa dokonca zdá, že pápežove neustále cesty po svete boli do istej miery aj únikom pred týmto všetkým.
Napriek rozdielnym prístupom poľského a argentínskeho pápeža, niekoľko vecí majú spoločných: obaja mali skúsenosť s diktatúrou, Wojtyla s komunistickou diktatúrou v Poľsku, Bergoglio s vojenskou diktatúrou v Argentíne, obaja ostro kritizujú korupciu, trvajú na solidarite s chudobnými a všeobecne na socálnej solidarite, obaja hovoria o morálke v politike a o zodpovednosti, o ľudských právach, o dialógu medzi kultúrami i náboženstvami. V týchto veciach pápež František takpovediac prevzal dedičstvo na Jána Pavla II. Avšak kým Ján Pavol II. vo vzťahu k tým, čo sa vzdialili od cirkvi, neoblomne trval na katolíckej disciplíne a doktríne, pápež František tu hovorí o kresťanskej povinnosti tolerancie.
Tincq si myslí, že aj napriek jasným chybám a omylom Jána Pavla II. bolo hoci aj takéto rýchle svätorečenie predsa len spravodlivé, pretože obrovská popularita súčasného argentínskeho pápeža postupne zatieňuje slávu, prínos i pamiatku Jána Pavla II.
- (red)
